S Trabantom na Paringul Mare

Hľadali sme si nocľah v Rumunsku, na ceste stála pani a tak sme zastavili a spýtali sa. Kati néni trvala na tom, že jej úzky zadok sa k nám dozadu do auta /trabanta – v ktorom boli vzadu dvaja pubertiaci/ ešte zmestí a ukáže nám ubytovanie, z ktorého budeme v siedmom nebi.

Nocovali sme niekde na priváte u Druli Baradordi. Ja som sa rozhodla s bratom spať na zemi – prestreli sme si naše zvršky a pocit, že tam je to čistejšie ako v posteli bol jednoznačný. Rodičia sa obetovali a vzali si tú posteľ. Ráno sme sa zobudili na rev. Ulicou nad ránom pochodovala osamelá krava – vrátili ju z paše a chystala sa rodiť. Zbehla sa celá dedina, ľudia kričali a jediný kto mlčal bola krava. Stála a pracovala. Nik jej nepodal ani kúsok suchého sena. Našťastie bola inteligentná a na rozdiel od osadenstva vedela čo má robiť a po nejakom čase bolo teliatko na svete. My sme sa urýchlene pobalili a pratali smerom domov.

Mama mala pocit, že keď sa vraciame od mora, nebolo by zlé pozrieť sa po ceste do hôr.

Vyliezali sme na Paringul mare. Cesta bola naďalej jama a skaly, posledný asfalt sme videli ešte v dedine. Na mape to bolo značené ako cesta druhej triedy. V reáli to vôbec nebolo postavené. Za sebou sme nechali dedinčanov s podivne krútiacimi hlavami.

Pomerne rýchlo sme pochopili prečo. Otočiť sa nedalo a cúvať niekoľko kilometrov, kde z jednej strany je skala a z druhej strany priepasť a medzitým sú jamy a väčšie, alebo menšie kusy kamenia. Trabant si dával slalom.

Pred nami bola rieka, cez rieku most so zahádzanými brvnami. Začali sme odhadzovať brvná, aby sme si uvoľnili cestu. V polke čistenia mosta sme zistili, že most je hnilý a deravý a s trabantom ho neprejdeme. Nasadli sme do trabanta a strávili sme noc v ňom. Poskladaní, naštvaní jeden na druhého a uzimení. Mamina navigácia ako vždy stála za veľa, v tomto prípade za ešte o niečo viac, ako sme neskôr zistili.

Ráno svitalo a niečo pred štvrtou sa pri nás zjavil náklaďák. Prvé auto aj s človekom  po neviem koľkých hodinách. Ukázal nám o kilometer nižšie brod a my sme sa prebrodili. Zanechali sme za sebou Paringul mare aj s kúskom z nášho výfuku. A možno aj s ďalšími súčiastkami. V každom prípade trabant mal trhliny na duši a na tele a ďalej sme poskakovali od servisu a pumpy k servisu. Baterka nám nedobíjala a obaja sme mali nastúpiť do školy. Návrat načas sa nedal stihnúť normálnou cestou. Brata naši posadili na vlak aby aspoň jeden zástupca rodiny prišiel domov a zvestoval ostatným členom, že ako obvykle prídeme neskôr.

V Kiskunfélegyháza sa trabant odporúčal veľmi slušným a decentným spôsobom. Na enderácke pomery až gentlemanským. Chcípol rovno oproti servisu. Mama a ja sme sa pobrali stopom do Bratislavy a otca sme nechali napospas osudu a maďarskému servisu. Otec vedel  niekoľko rečí – maďarčina bola jeho materinská reč a navyše v nej nádherne nadával. To bola výbava, ktorá mu musela na kiskunfélegyházske pomery stačiť. S peniazmi sa muselo  šetriť aj v tom prípade, ak šlo o forinty, prípadne o život. Na všetko ostatné stačil bohatý maďarský jazyk.

S mamou sme začali stopovať. V sieťovke sme mali doklady, dlhý balík žuvačiek a celkom dobrú náladu – tá nám vydržala až do druhej nad ránom. Konský povoz bolo posledné posunovadlo, ktoré nás vyklopilo na našej colnici, priamo colníkom do náručia.

„Odkiaľ idete?“ Pokúšal sa lúštiť naše mená a pečiatky pohraničník.

„Z Bulharska z trojtýždňovej dovolenky.“

„A batožina?“

Nechali sme si prešacovať našu sieťovku. Trvalo to iba o niečo kratšie, ako keď na tej istej hranici zostal stáť otec s tým, čo ostalo z nášho trabanta a z našej batožiny.

Od hraníc nás vzali Nemci, ktorým sme z vďačnosti ponúkli nocľah. Človek by nemal byť príliš vďačný. Dvaja muži a jedna žena k nám teda prišli domov a mama ustlala pre dvoch chlapov v jednej izbe a pre dámu v druhej.  Dáma dostala o štvrtej nad ránom hysterický záchvat, že sa bojí a že chce byť so svojimi priateľmi v jednej izbe. V tom čase sme mali jednu mačku a žiadne z visiacich hodiniek  nefungovali. Mama zavelila:

„Túto posteľ vezmite a preneste tam.“

Jej vďačnosť bola na konci. Možno to bol pokus o gruppensex, ale my sme boli príliš uťahaní a hysterická Nemka, bolo to posledné čo nám o štvrtej nad ránom v domácnosti chýbalo.  

Babička bola rada, že sa postupne schádzala rodina. Otec prišiel po troch dňoch po nás, vlečený na lane a to mu ešte po ceste nejaké okoloidúce plne naložené auto láskyplne hodilo kameň do predného skla, takže náš trabant bol s predným vetraním. Klial ešte niekoľko dní, ale čas všetky, alebo aspoň niektoré rany zahojí. Možno niečo aj servis by mohol, ale to sa nám nikdy nestalo. Kúpili sme si nového trabanta a v lete sme boli prichystaní na ďalšiu dovolenku k moru. Tento raz si otec vybojoval, že v Rumunsku nebudeme spať. Rumunsko sa potiahne na jeden šup a všetky rumunské monastyry, nám budú musieť byť ukradnuté.