Na dušičkovú nôtu, alebo keď je radosť umrieť

Každý rok máme ten istý problém. Niektoré cintoríny a niektorých nebožtíkov zvládam lepšie a s niektorými to ani po rokoch nehne. A pritom kým boli živí, mali všetci lepší orientačný zmysel ako ja – ich potomok.

Z časových dôvody – žiadne rozumnejšie dôvody by sa pre túto „nočnú akciu“ nenašli sme sa vybrali v tme tmúcej na cintorín.

Viem, že keď vidím rodinu Rupp, tak som to už prešvihla a kúsok sa vraciam. Zaradím spiatočku, zažnem kahany, položím kvetináč s chryzantémami a pohľadám ten druhý kvetináč /pre nedostatok odkladacieho priestoru sa ocitol na susednom hrobe/ a presúvam sa na kritický hrob.

Kúsok rovno, potom sa zabočí a potom sa hľadá a hľadá. Kedysi tam boli dve tuje a dva hroby vedľa seba. To bolo celkom slušné poznávacie znamenie. Potom niekto jednu tuju láskyplne vyťal. A náš hrob v rámci reštrukturalizácie /pohreb v rodine/ o niečo posunul, zhltlo to vedľajší hrob a my sme sa rok a niečo dohadovali /kým zem zľahne/ s pohrebáčikmi ako vrátiť jeden a pol hrob do pôvodnej podoby dvoch hrobov. Veľmi sa im do toho nechcelo. A tak sem medzitým prišli o mramorovú dosku. /O tie sme došli aj na iných cintorínoch a iných rodinných hroboch v rámci organizovanej krádeže náhrobných kameňov – 70 roky. Kradli to predstavitelia mesta a keď ich pritom prichytili redaktori zo Zákruty, tak ich to stálo miesto./ Naši pohrozili zverejnením koľko ešte dosiek zmizlo a v tom sa nejakým zázrakom objavila nová doska na našom starom hrobe.     

Mohla by som si konečne nahrať pozíciu jednotlivých – Dvoch hrobov – z toho jeden je ten kritický, nahrať na mobil. Ale tesne pred dušičkami vždy dostanem nový mobil a teda aj s prázdnymi súradnicami pre obľúbené, alebo ťažko hľadateľné miesta. A tak často zase na cintorín nechodím.

Niektoré cintoríny sú na nete.  Ale na cintoríne mám dosť zlé spojenie so živými, nieto ešte s nebožtíkmi.

„Nevieš kde leží otec?“ Zazvonil mi dnes mobil. Zúfalo sa ma spýtal brat na nejaké navigačné body.

„Ja vždy nájdem najprv Jozefa. Opačne som to ešte neskúšala. Ale ak si pri Ovečkovej, tak nie si ďaleko. Ak si pri Dubčekovi, je to fajn, môžeš začať odznovu.“

Anglické sídla lordov a sirov niekde na konci svojich štyristo rokov starostlivo pestovaných trávnikov pochovávajú svojich predkov. My ale nemáme štyristoročné trávniky začínajúce pri paneláku. /To už nehovorím o výskyte lordov na jednotku plochy na našom území./

Jedným z riešení by bol aj postup mojej známej. Najprv si kúpila hrob. Zatiaľ ho nik nepotreboval, ale je to dobrá investícia – aspoň taká dobrá, ako ktorékoľvek zo životných a neživotných sporení. Za tú dobrú investíciu platila ďalších dvadsať rokov nadmernosť – to je príplatok za to, keď je hrob bez nebožtíkov a teda prázdny. Medzitým sa jej podarilo niekoľko krát ho vymeniť za lepšie miesto. Teraz to už majú kúsok od Dubčeka. Naozaj malý kúsok. Radosť umrieť.  

Budeš to musieť nájsť tak ako keď matematik varí kávu, zovrie mu voda a ešte nemá nachystanú kávu.. Teda vyliať vriacu vodu a znovu nabrať do čajníka studenú –  vrátiť sa na začiatok cintorína a začať hľadať odznovu.