Chorvátsko

„My sme moc rádi, že sme se sámi olobodili.“ Bola prvá úvodná veta miestneho delegáta nášho zájazdu. Druhá veta rozoberala kde a za akých podmienok môžeme vymeniť šilingy, doláre, marky. My sme sa týmto spôsobom oslobodenia bohužiaľ chváliť nemohli.

Mizerné obdobia môjho života síce trvali krátko, ale boli intenzívne. Buď to bola streda a mali sme výtvarnú výchovu, alebo som sa ocitala na veľkých vodných plochách, obvykle na lodiach. Aby sa naraz kreslilo a zároveň som bola na lodi, k tomu našťastie nedošlo. Ale aj tak sa mojim rodičom podarilo zohnať dovolenku na ostrove Kukljica. V praxi to znamenalo, že každý výlet bol spojený s loďou a vodnou plochou. Stála som opretá o zábradlie, zelená ako sedma a sledovala hladinu, kedy už budeme niekde na pevnej zemi. Všetky delfíny mi mohli byť ukradnutí. Zhlboka som dýchala a dívala sa na horizont. Ešte nejaký čas potom, keď som už bola na súši, som bola dosť nepoužiteľná. Moje odpovede na otázky dávali ešte menšiu logiku ako obvykle. Zakaždým, keď okolo mňa prešiel niekto z posádko - čašník, ponúkol ma rakijou. S vďakou som ju prevzala a posunula smädným chlapom z nášho zájazdu. Mala som mať v sebe už asi deviaty pohárik a nič.

Jedného nie veľmi pekného dňa  nás búrka zastihla na mori. Zájazd bol zalezený dolu v podpalubí. Každý nafasoval svoj vlastný kýblik a každý pracoval nad svojím. Okrem mňa. Mne toto rozbúrené more vyhovovalo. Občas som vyšla hore na palubu. Tá sa nakláňala zo strany na stranu, lietajúce dvierka do podpalubia konečne lietali sme a tam samé a bez donútenia. Loď zápasila s vlnami a ja som sa konečne cítila fajn. Časť námorníkov so slabšími žalúdkami sa pridala k nám aj so svojimi kýblikmi a ľudia v podpalubí sa potisli. Pochopila som, že na lodi má byť nielen dostatok nejakých záchranných viest ale aj záchranných vedierok. Dobrých ľudí s mizernými žalúdkami sa v zlom počasí veľa zmestí. Sedeli tam aj moji rodičia. Mohla som sa pridať k posádke a pomôcť, ale o lodiach toho viem žalostne málo a plachty už boli všetky zvinuté. Po týchto príkazoch ide obvykle vo filme loď ku dnu. Tak som si iba v praxi overovala, že väčšina filmov o stroskotaní je natočených naozaj vierohodne  a búrka vyzerá vo filme skoro tak ako v skutočnosti. To bolo ešte pred 3D a 4D filmami. 4D je keď vám pre väčšiu vierohodnosť chrstnú trochu slanej vody do tváre. Niekoľko lodí v tejto búrke išlo skutočne ku dnu, ale naša vďaka statočnej posádke a mne - naša loď vydržala. 

Na druhý deň vyšlo slnko. Hladina bola rovná ako zrkadlo, zrkadlila sa v nej moja zelená tvár a jediný, kto sa opieral o zábradlie a kŕmil rybičky som bola ja.