A rána budú suché. 2

Stolička bola určená pre Alzheimera. Každé ráno ho na ňu posadili a nechali hodinku posedieť si. Netušil načo tam sedí, a čo sa na takej stoličke naozaj má urobiť. Zvráskavený zadok bol po hodinke dôkladne otlačený a jeho manželka mala poobede aspoň čo ošetrovať. Jasno - červené preležaniny osviežovali jednoliatu bielu farbu v izbe. Keď zo stoličky padol, tak k červeným preležaninám pribudlo ešte niekoľko modrín.    

Sestra otvorila dvere, v náručí niesla denný prídel plienok. Namiesto pozdravu potiahla nosom a zavrčala. Čakalo ju prezliekanie mokrých postelí, namiesto rannej kávy. Káva mala inú vôňu.

Dedko sa pomaly posadil a ešte pomalšie spustil na zem najprv jednu a potom druhú znetvorenú nohu. Na tenkých lýtkach mal čierne mapy po častých zápaloch žíl. Snažil sa postaviť sa na tieto pozostatky čohosi, na čom v mladosti šlapal dlhé kilometre z rodnej dediny do škôl, aby si neskôr v krčme mohol dávať hovoriť „doktore“.  Teraz boli tieto nohy vratké. Celý život človek pracuje na tom, aby mal nejaké postavenie. No úsilie o postavenie v tomto štádiu a na takých nohách, je ťažšie ako zápas o šéfovskú stoličku. Po niekoľkých minútach naozaj stál. Stálo ho to dosť síl. Stál poslušne opretý o biely stolík a palicu. Prenášal váhu na striedačku zo stolíka, z palice na nohy, a späť.

Sestra  zamračene zhodnotila situáciu.

 „A toto tu mám zase prezliekať ja? Za tie peniaze? Postavte sa. Stojte, zase ste mokrý.“

Dedulo pokorne stál a počkal kým mu prezlečú posteľ, vynadajú, a bude si môcť znovu sadnúť, alebo sa poberie k oknu. Plachta ostala v pôvodnom znení s titulkami. Dabing sa na ňu nalepí neskôr.

Čakala ho veľká rošáda. Paličku oprel o stolík u Alzheimera a bez palice došiel k oknu. Na okennom ráme už čakali dve hrdličky. Zo zvyšku  raňajok namrvil omrvinky na okenný rám. Hrdličky sa vrhli na raňajky. Pri okne stálo kreslo, a ak sa mu podarilo správne sa natočiť, mohol sa posadiť a  sledovať hrdličky v priamom prenose.

„A nemáš trochu ryže, mohla by si priniesť ?“ k banánu a kyslému mlieku som do kabelky pribalila balíček ryže. Na pyžame mal vytrvalo napísané Kováč. Nevolal sa Kováč. Do domova prišiel s výbavou opatrenou vlastným menom. Ak ho ešte poznal, celkom iste si ho nemohol zopakovať z nápisov na svojom oblečení. Ťažko povedať, či a kto chodil s nápisom Mlynár. Na Kováčov šatník si zvykol dedko aj jeho návštevy. Kto bol Kováč? Živý, alebo už ani nie? Koho to zaujíma? Pyžama, na ktorej bolo jeho meno bola teraz dedkovou vlasťou. Prebýval v nej a nikomu inému nechýbala. Tepláky mu boli trochu veľké.

Niekedy ma alzheimrova manželka presvedčila na prišívanie chýbajúcich gombičiek na Kováčov šatník. Viem, pyžamové kabátiky neboli dedulove, ale zapnúť ich bolo treba a iba som dúfala, že niekto iný prišíva dedulove gombičky v inej izbe. Možno si to tie gombičky jedného dňa povedia, keď sa stretnú v práčovni.

K tomu, aby sa človek dostal na túto oázu čpavku a samoty, musel splniť celý rad podmienok. Musel byť schopný držať sa čisto, chodiť sám na záchod, umývať a obliekať sa a aj jesť. Musel poslúchať nadčlovekov v bielych zásterách, osoby, ktoré hlučne a tvrdo vyžadovali, aby človek vstal, stál, otrčil zadok, nemrvil sa, keď ho sprchujú a utierajú a podľa možnosti nejako hmatateľne prejavoval vďaku za každý úkon, ktorého sa mu dostane.  V tejto ustanovizni bolo zakázané fajčiť na izbách, prijímať návštevy mimo vymedzeného času, jesť nedovolené veci, teda skoro všetko, čo malo nejakú chuť a piť nedovolené nápoje, teda skoro všetko na čo mal niekto chuť a čo bolo mokré. Nedovolené popíjanie hocičoho malo nedozierne následky. Napríklad mokrú plachtu a rannú výchovnú štvrťhodinku. Možno by výchova trvala aj dlhšie, ale tých mokrých plachát bolo príliš veľa a to by sestry na nestihli všetkým vymeniť plachty a povedať svoj názor. A ten sa im videl často dôležitejší, než suchá plachta.

pokračovanie