Útek - začiatok cesty

Niekedy v polovici roku 1954, keď sa môj otec javil ako veľmi šikovný a mimoriadne nadaný chlapec, rodina sa rozhodla ho poslať do Anglicka do školy.

Zúrivosť a nekonečná bezmocnosť nútila rodičov prepašovať svoje ratolesti, aj za cenu možného dolapenia a tým pádom aj cenu života, do Európy, prípadne do iných krajín, aby sa vzdelávali a zveľaďovali svoje vedomosti a obchodného ducha.

Zmietaný strachom a úzkosťou, ale nekonečným odhodlaním, celý deň balili batoh pre troch chlapcov. Môj otec a jeho dvaja kamaráti sa na večer vybrali smerom do púšte. Hliadka si ich ani veľmi nevšímala, boli to predsa fagani čo skôr pomrú v púšti, než by mali utiecť. Tri rodiny aj s batohmi sa rozdelili na tri smery a skúšali obalamutiť stráže. Šťastie prialo dvom, tretieho „vyprevádzajúceho“ chytili palestínsky vojaci pri Múre Nárekov, kde ich surovo zbili a potom ukameňovali pred zdesenými očami ostatných. Výstraha. ANI OHEV ET OTHA – zakričala z posledných síl žena....MILUJEM ŤA! Nebolo to iba pre manžela, ale pre syna, synov, pre všetkých ktorí bojovali takým či onakým spôsobom pre vlasť. Pre kúsok púšte, pre slobodu!

Červená sťa krv, bola obloha až po zem po ktorej vyprevádzali svoje ratolesti. Fúkal vietor a niesol červený piesok do očí ktoré plakali, matky dusili nárek vo svojich srdciach a otcovia dodávali silu a posledné inštrukcie na cestu. O smrti rodičov tretieho chlapca bolo veľmi ťažké hovoriť, ale nezamlčali to. Všetko si museli predsa rozdeliť. Neviem si predstaviť čo mohlo také 10 ročné chlapča cítiť a predsa sa vydať na cestu. O svoje sestry strach mať nemusel, postarali sa o ne. Veď to bolo a je samozrejmé.

Yafo (Tel Aviv) bol ďaleko pre peších a stále sa ukrývajúcich chlapcov. Len dosiahnuť mestečko Ramla! Utekali, vždy iba na chvíľku zastali. Tam ich čakala prvá zastávka a prvá pomoc od príbuzných, ale to znamenalo prejsť dve tretiny celej cesty. Aj v noci bolo počuť konské kopytá, burácanie motorov všelijakých aut, cudzí smiech a pokrikovanie palestínskych vojakov. Vietor niesol zvuky a chlapci unavení, hladní, smädní a vyšťavený neustálym postrehom a nedostatkom spánku len tak-tak že nekričali. Navzájom sa povzbudzovali a ukrývali v skalách, počúvali divokých psov. Plač? Chlapi neplačú? Ale áno, tíško každý do svojej Jarmulky. Slzy strachu a nádeje že snáď dôjdu do cieľa, že ich nechytia. Slzy za rodičmi za rodinou.

O štyri dni dosiahli okraj mesta Ramla. Čakali v neistote niekoľko hodín, kým sa úplne zotmelo. Prišiel pre nich starší pán. Doviedol ich cez malé úzke uličky až do domu, kde mali zostať tri dni, aby sa pozbierali a nabrali síl na ďalšiu cestu. Nebol to stredovek, predsa sa tak muselo žiť. Žiadne telefóny v domácnostiach, nijaký televízor, iba ukryté rádio, čo tíško počúvali. Predsa sa vždy našiel spôsob, ako sa dostať k správam alebo ako ich odovzdať.        

Chlapci zaspali hneď ako si položili hlavy na posteľ. Doráňaní, unavení ale šťastní že majú za sebou ten strašný kus cesty. Spali spánkom spravodlivých, netušiac čo ich ešte čaká....