Mám veľmi rada zvieratá. Skoro všetky, len pri myšiach, pavúkoch, hadoch a "inej hávedi" ma trasie. Psy a mačky jednoznačne vyhrávajú. Sú milé, hravé. Upokojuje ma, ak ich hladím. Som presvedčená, že aj zvieratá sú šťastné, ak sa s nimi maznáme a prejavujeme im svoje city.
Moja mama hovorila šarišským nárečím a z jej podania si pamätám niekoľko zvláštnych výrazov. Mačací kožúšok /kožišek/ má pre mňa zvlášny význam. Vonia detstvom. "Puža". Alebo niekde aj "Pužuša". Takto voláme mačky na Slovensku v okolí Šariša všeobecne.
Usmievam sa na všetkých psov,
oni môj smútok chápu.
Keby ľudia vedeli aká som,
boli by radi zvieratami.
Pes donesie papuče,
no ty ho zbiješ novinami.
Na človeka hľadíš s láskou,
on ti vypichne obe oči.
Také mača je iný level.
Vyberie si teba, i keď ho nechceš.
Ktoré máš rád utečie z domu.
Možno šlo na lov.
Alebo čo ja viem.
Každý pes je lakomý na jedlo,
ľudský tvor na tvoju posteľ.
Stratila sa láska a mne múza,
na šnúre visí mokrá blúza.
Keby sa tak dal vyprať rozum,
čo človeka oberá o pokojný spánok.
Koľko by bolo zrazu čistých ľudí.
No Boh to vymyslel dobre.
Topánky sa dajú vyleštiť.
Ale čo taký charakter?
Z diaľky sa škerí jeho bieda,
svetu toho veľa nedá.
Poznanie bolí, je to tak.
Dieťa plače, keď sa roztopí
vločka na jeho dlani.
Zabúdam na pohľad ranených laní.
Už cítim v nose iný vzduch,
v mojom srdci býva zimný duch.
Načisto ma svojou silou zviazal,
nepoviem, kto mi verše písať kázal.
Už lámem okovy zimnej kráľovnej,
cítim vôňu jari omamnej.
Prinesie do sŕdc ľudí novú nádej,
všade bude cítiť vôní habadej.
I stratené mača pribehne
ukázať ti svoje mladé.
Usmievam sa na túlavých psov,
i oni sú moji, ako ten tvoj.
