Všetci máme predstavu o svojom živote. Ako by sme chceli, mohli žiť. Nie vždy sa nám to darí. Roky sa snažíme. Pracujeme, snívame, staráme sa o rodinu. Budujeme firmu. Svoju, alebo inú. Často sa stáva, že nám bránia v tom, ako žiť. Pracovať, myslieť, cítiť. Všetci to takto vnímame. Raz nám do nášho života "kecajú" politici, inokedy rodina, či nebodaj závistlivci. Občas môžeme niečo zmeniť, veľakrát nie. Možno budú moje pocity aj Vaše.
NECHCEM TAKTO ŽIŤ
Nie, nechcem takto žiť!
Hovorím si, keď vidím iných.
Už z diaľky počujem vlkov vyť
od hladu a besnoty.
Skazené mravy, ľudské bravy
zatlačili krásu do kúta.
V kuchyni obarili kohúta.
Do polievky variť ho dajú,
sliepky sa už hádajú.
v kuríne hrady stavajú.
Nie, nechcem sa pozerať
na zlých psov
a otrávených ľudí,
čo malé deti nemajú radi.
Ale čo narobím, keď ich
denne na ulici stretávam?
Svoj smútok schovávam
väčšiu mincu do zvončeka dávam.
Chcem sa smiať
a nie báť.
Môj úsmev sotva stačí.
Slza bôľu von sa derie,
kto zlých ľudí odoženie?
Veď ani smrti sa neboja!
Zlaté teľa v domoch býva,
chudoba vo svete ožíva.
Nie, nechcem takto žiť!
Vo dne, v noci smradľavo hniť.
To radšej budem domom,
alebo iným neživým tvorom.
Voňavým stromom,
čo do neba rastie.
Vtáky budú vo mne bývať,
vietor pesničku húsť.
Anjeli pred hriechom skrývať.
Nie, nechcem žiť ako ostatní!
Nečlovekom byť,
v pekle do suda od bolesti ryť.
Nie, nechcem byť ako ovca,
čo sa v stáde od strachu skrýva.
Nie som predsa rusalka divá,
som človek.
Žena živá.
Chcela by som nebo na zemi,
aby boli ľudia blažení.
Ako ich presvedčím?
Láskou.
Snáď.
