V hniezdočku s ninjami

Nové bývanie sa môže so štipkou paranoje zmeniť na celkom napínavý príbeh. Najmä keď sa vaše spolubývajúce zakrádajú po špičkách a v izbe nájdete tajomnú truhlicu... Skrátka privát na jedno veľké psst.

S pocitom votrelca neisto otáčam kľúčom. Byt je tichý, až príliš tichý. Nepripisujem tomu žiaden význam a pozývam kamarátov dovnútra. Prišli so mnou na neformálnu kolaudačku nového bývania, ktoré som si tu v Brne vysnívala už počas sardinkovania sa v malinkej internátnej izbe s piatimi dievčatami (ja mám dosť vecí za dve), štyrmi posteľami, tromi stolmi, dvomi internetovými prípojkami a jedným škrečkom. 

Vchádzame do miestnosti, ktorú sa chystám premeniť na moju izbu. Tá miestnosť je úplne prázdna. Najprázdnejšia je v oblasti napravo od nefunkčnej kachľovej pece, kde stojí preplnená skriňa s nedoliehajúcimi dvierkami... počkať! 

Po otvorení skrine sa na mňa vyvalí hromada svetrov, ktoré páchnu prípravkom proti moliam a jedna škaredo zašednutá podprsenka. Moja reakcia je stručná a veľavravná.

„Čože?" kvílim zmätene. 

„Nemala tá izba byť prázdna?" pýta sa kamarát. Zvedavo pritom nakúka do šuplíka písacieho stola, v ktorom sú okopisto (!) nahromadené:

• Faktúry

• Drobné mince pevne zatočené v igelitovom vrecku

• Antikoncepčné tabletky

• Staré čísla Enigmy

• Učebnice portugalčiny 

• Denník z roku 1995 s fotkou toho dlhovlasého blonďáka z Kelly Family (to som vám to zúžila, čo?)

a...

 ...a v podstate kompletná výbava spokojne zabývanej slečny. Mojej predchodkyne. Podľa podpisu na neodoslanej pohľadnici - Petry L.

Známky jej prítomnosti sú naliehavo očividné napriek tomu, že do svojho denníka naposledy písala v roku 2009, a vysťahovať sa mala už minulý rok v septembri. 

Klišé alebo nie, prebehne mi z toho mráz po chrbte. Kamarát si ma doberá.

„Možno je mŕtva," konštatuje veselo. Chvíľu sa o tom dohadujeme ako Mulder a Scullyová (ja v role neveriacej Scullyovej), no vtom sa víťazoslávne vrhne k nočnému stolíku. S fingovaným hororom v očiach, za ktorý by určite utŕžil nejedného Leva alebo aspoň Malinu. 

Za šmuhami na presklenej výplni tróni truhlica. Naozajstná truhlica. V roku 2013. Na jej veku je hrubá vrstva prachu a drevené pánty má hrdzavé. Keď ju kamarát berie do rúk, nie je mi do spevu. 

V skutočnosti o tom dievčati nič neviem - prišla som sem v reakcii na veľmi stručný inzerát. Pravdepodobne si to iba namýšľam. To je tými horormi, čo si vždycky od priateľa vyprosíkam, keď vonku strašne prší, a nám sa chce báť. V duchu hodnotím všetky fakty. Bytová prehliadka bola síce krátka, ale spolubývajúce vyzerajú sympaticky. Sú to samé študentky - právo, medicína, ekonómia, a nejaký ten moderný odbor z FSS, ktorého názov poriadne nevedia ani kantori. Sme v slušnej štvrti v samom centre Brna, neevidujem žiadne stopy krvi na stenách... Ale predsa, čo ak? 

Truhlica je plná.

Kondómov.

Nepoužitých.

„Chvalabohu!" vypadne zo mňa. Nikdy v živote som tak rada nevidela kondómy. Nie som žiadna hrdinka. Kamaráti sa smejú a tľapkajú ma po ramenách, akože tu predsa žiadna ektoplazma nie je, neboj sa. 

Naše skúmanie záhadnej Petry L. by pokračovalo ďalej, ale vyruší nás zaklopanie na dvere. Ešte sme takí trošku nesvoji z tých kondómov, takže sa náležite zľakneme. 

„Myslela som, že okrem nás tu nik nie je," naznačujem svojím spoločníkom. 

Prišla moja spolubývajúca, drobná Slovenka s vráskami od smiechu okolo očí. Tenkým hláskom nás prosí, aby sme boli tichšie, pretože sa potrebuje učiť. Neuvedomila som si, že sme tak hluční. Sľubujem jej patričný útlm decibelov, a dievča sa na mňa usmeje. Jej kroky takmer nepočuť, keď odchádza, ale to predsa nie je nič zvláštne, či?

.

Bývam tu tri mesiace. Petru L. (teda vlastne jej majetok) som veľmi ohľaduplne napchala do odpadkových vriec a schovala v spoločnej komore. Vygooglila som si o nej, že na Masaryčke vyštudovala bakalára z portugalčiny. Nič viac som nenašla. Ani dobré, ani zlé. Spolubývajúce mi obrázok dotvorili trochu bližšie:

„Bola strašne hlučná a vodila si sem priateľa. Doučovala portugalčinu, a veci mala úplne všade, rozhádzané po byte. Trieskala riadmi pri umývaní. Myslíme, že sa odsťahovala do Portugalska. Na juhu je hlučných ľudí veľa, bude k nim pasovať..." 

Keď sa pýtam, prečo si Petra L. neodviezla svoje veci, keď sa sťahovala, odpoveďou mi je zaryté mlčanie a občasné pokrčenie plecami. Vraj nevedia. 

„Je to trochu podozrivé, nie? Že tu nechala svoju peňaženku a antikoncepčné tabletky..." 

„My sme s ňou veľmi dobre nevychádzali. Neviem, prečo si veci neodviezla. Snažili sme sa ju kontaktovať, ale neozýva sa nám." 

Po pár týždňoch sa rozhodnem nechať to tak. Nápad si odkladám v hlave do databázy prípadných námetov na thriller, ktorý raz o tom napíšem. 

V mojej novej izbe je teraz celkom príjemne, snažila som sa o maximálnu útulnosť za minimálne náklady (rovná sa prevažne Ikea). Zvykla som si na vrieskajúci plagát Jacka Nicolsona v kuchyni a na zasekávajúce sa záchodové dvere. Viem obratne nastaviť akurátnu teplotu vody v sprche, nevadí mi v izbe ohrievač miesto radiátora.

Byt je však stále tichý, až príliš tichý. Akoby v ňom ani nebývalo sedem dievčat. Celkom dobre počujem rodinku s dvomi batoľatami od vedľa, a keď ráno vysypávajú odpaďáky. U nás? Nič. Hoci sa mi zdá, že som minule počula, ako si niekto mieša lyžičkou čaj v šálke. Je tu proste ticho.

Podozrivé to začalo byť vtedy, keď si ma susedky z vedľajšej, priechodnej izby pozvali na koberček, pretože...

„Strašne nahlas otváraš dvere."

V záujme zachovania rovnováhy vo vesmíre sa preto snažím otvárať dvere čo najtichšie. Ale ony staré dvere nie sú práve povestné tým, že by boli od prírody nehlučné. Onedlho dostávam druhý strajk. 

„Nebúchaj toľko tými dverami, nemôžeme spať." 

Mohla by som tie dvere nepoužívať, myslím si v duchu sarkasticky. Mohla by som trebárs loziť do svojej izby na štvrtom poschodí po stene rovno z ulice, aby som prísne dámy nerušila. Normálka.

V záchvate rebélie si v tom epicentre hrobového ticha občas pustím rádio, možno aby som sa nebála, keby sa duch Petry L. rozhodol zakvíliť spoza kachľovej pece. Nie nahlas, len tak pre seba. 

Do piatich minút sa ozve povedomé klopanie na dvere. Smiechové vrásky okolo očí možno nie sú pravé. Možno sú od stresu. 

„Mohla by si to vypnúť? Potrebujem sa učiť."

Si medička, VŽDY sa potrebuješ učiť! (Myslím si provokatívne, lebo po troch mesiacoch som aspoň v myšlienkach trošku odvážnejšia.)

„Tak dobre, ale budeme musieť nájsť nejaký kompromis. Ja si tu predsa nepúšťam Slipknot na plné pecky o štvrtej ráno."

„Ale mňa to ruší. Potrebujem absolútne ticho."

Zachráň sa, kto môžeš!!!

„Absolútne ticho na byte v paneláku? V centre mesta? Nemôžeš ísť do študovne, alebo do knižnice? Tam je ticho povinné..."

„Proste to vypni, áno?" Sladký úsmev. Akoby som hrach o stenu hádzala. Samozrejme potichu. 

Teraz tu zúbožene sedím na posteli. Na narodeniny som dostala od priateľa vytúžené ukulele, a netrúfam si trénovať. Naučila som sa presné trasy po parketách tam, kde nevŕzgajú. Hypnotizujem vizualizáciu môjho umlčaného Winampu. Slúchadlá mám, ale kto to má stále rozmotávať? 

Občas nostalgicky spomínam na internátne podvečery, kedy sa voda v mojom pohári triasla v rytme Drum & Bass alebo podobného zverstva. Nemôžem povedať, že mi to chýba (týmto pozdravujem neznámeho mladého muža, ktorý o tretej ráno búchal na moje dvere s hurónskym vreskotom „Jozef! Dze ši? Jožku!!!"), ale vlastne trošku áno. 

Náš byt je bermudským trojuholníkom, kde sa každý pokus o tón trestá zmiznutím. Teraz som v štádiu, kedy z poličky vyberám obchytaný výtlačok Hlavy 22 a prehodnocujem svoje závery o mysterióznom zmiznutí Petry L.

Čo ak naozaj? Čo ak ju ... zmizli?