O tom, prečo potrebujeme drsnú lásku a že učitelia sú všade okolo nás

Dnešný článok je o niečo dlhší a osobnejší. Je pre všetkých, čo podobne ako ja začínajú s prácou na voľnej nohe. 

Máte v práci niekoho, kto je váš guru a vždy vám povie, keď niečo robíte zle a vie vás motivovať k lepšiemu výkonu? Super. Ja som takých ľudí v živote mala niekoľko a nikdy nezabudnem, ako veľmi mi pomohli. Teraz som na voľnej nohe a veľa vecí sa zmenilo. Jedna vec je však rovnaká a o tej bude aj môj dnešný blog: vždy sa okolo vás nájdu skrytí učitelia, ktorí vám povedia pravdu a posunú vás dopredu, ak ste dostatočne silní na to, aby ste si uvedomili ich hodnotu.

Na voľnej nohe ste svoj vlastný mušketier

Za prvé, na voľnej nohe ste d'Artagnan. Áno, stále ste pre klienta jeho mušketier (takže vás, pokiaľ vám veria a obľúbia si vás, berú ako člena teamu a s týmto mám našťastie výbornú skúsenosť). Ale zároveň ste solitér, ktorý bojuje okrem "za všetkých" aj sám za seba. Za svoju slobodu. Za svoju hodnotu. Za to, aby ste rástli a učili sa.  

Za druhé, vaše profesné vzťahy sú na diaľku bohužiaľ omnoho povrchnejšie. Viem, že asi každý má ako freelancer inú skúsenosť a samozrejme aj ja poznám mnoho výnimiek, ale pokiaľ idete z firmy, kde ste fungovali v tesne zohranom kolektíve ľudí, s ktorými ste sa zároveň spriatelili, bude pre vás práca na diaľku minimálne zo začiatku v tomto smere zmena.

Príklad? Sedím práve v maličkej kaviarni pod našim bytom, zvykla som si sem občas pred náročným dňom zájsť na ranné meníčko, ktoré trefne nazvali Workers Breakfast (teda raňajky pre „robošov“). Malé anglické raňajky tu znamenajú zasýtenie na trištvrte dňa. Pointou je, že som si obsadila najmenší stolík, pozorujem, ako ľudia do kaviarne prichádzajú, dávajú si čerstvý bagel alebo robošské meníčko (väčšina ľudí tu zvládne spráskať BIG English, takže dvakrát väčšiu verziu môjho preplneného taniera)...

S baristom prehodia pár slovíčok (chit-chat v podstate znamená, že sa pozdravíte, navzájom sa opýtate, ako sa máte, pochválite sa, že dobre, maximálne prehodíte pár viet o počasí) a idú si ďalej za svojim životom. Ja mám o desať minút prvý call, potom ma ich čaká niekoľko ďalších. Rada tu ľudí vyvádzam z miery tým, že z chit-chatu spravím zaujímavejší rozhovor, ale nie je to to isté, ako mať vedľa seba kolegyňu, s ktorou sa zasmejete na videjkku leňochoda a kolegu, ktorému sa predvčerom narodil syn.

Nechápte ma zle, nesťažujem sa. Naopak, v mnohom som introvert (som typický príklad introverta, ktorý na všetkých naokolo pôsobí ako veľký extrovert), takže mi celkom vyhovuje mať niekedy od ľudí chvíľku pokoj.

Čo mi ale aspoň zo začiatku na voľnej nohe chýbalo, boli učitelia, skrytí mentori a guruovia, s ktorými by som mohla rásť (a iným ľuďom to zase oplatiť). Až kým som si neuvedomila, že som sa iba zabudla pozerať. Sú totiž všade okolo mňa a boli tu po celú dobu! 

Nečakajte, kým si vás učitelia nájdu. Hľadajte ich v ľuďoch okolo seba.

Viem, tento titulok pôsobí ako od nejakého Paula Coelha. Nechcem tu rozvíjať žiadnu filozofickú teóriu, jednoducho to tak mám a možno s tým máte podobnú skúsenosť aj vy. Učiteľ je pre mňa ktokoľvek, kto mi (vedome alebo nevedomky) predá radu, z ktorej môžem ďalej čerpať, prispôsobiť si ju a vyrásť.

Nemyslím teraz pragmatické rady typu „kde nájsť najlepšie kurzy online“ alebo „ktorú aplikáciu použiť na faktúry“. Mám na mysli reflexiu, ktorú vám dajú úprimní a čestní ľudia okolo vás.

Ako ju rozoznáte? Má dve formy. Tá prvá prichádza ako motivácia vo chvíli, keď o sebe pochybujete alebo si vravíte, že nie ste dosť dobrí. Je to priateľské popostrčenie, akési uistenie: „To, čo robíš, má zmysel.“ Problém s touto reflexiou je, že keď si na ňu zvyknete, je ako droga a môže sa stať, že zleniviete a budete tieto „pochvaly“ a uistenia vyžadovať neustále, aby ste mali pocit, že za niečo stojíte. Je to téma na samostatný článok, ale presvedčila som sa, že najlepšie je hľadať sebavedomie vo vlastnom vnútri a nespoliehať sa nikdy na to, že vám ho dodá niekto iný, aj keď to myslí dobre. Áno, je to na palicu a strašne ťažké. Ale tak to je.

Druhý, omnoho dôležitejší typ reflexie vás najprv trochu zabolí, niekedy sa až chcete uraziť. A potom sa rozleje po vašom tele, kým nemáte zimomriavky a viete: Áno, túto ľadovú sprchu som potreboval/a. Môže znieť napríklad takto „Nemusíš sa toľko ospravedlňovať a brať všetku zodpovednosť na seba“, alebo takto „Keď chceš, aby bolo všetko vždy perfektné, brzdíš tým samú seba.“

Zastavme kolotoč sťažovania sa 

Jeden úžasný príklad sa mi stal včera. Klientka Klárka, ktorú už dlho beriem ako svoj vzor a mentorku, mi dala radu, ktorú jej kedysi dala služobne staršia kolegyňa. S jej dovolením ju zdieľam aj vám, pretože si myslím, že mnohým začínajúcim digitálnym nomádom môže určite pomôcť:

„Moje s*ačky taky nikoho nezajímají. Normálně mi to děsně pomohlo v byznysu. Protože já roky poslouchám lidi, co pořád vykládají, jak toho mají moc, jak nestíhají, jak by to chtěli mít a co se jim děje. A já si pak vždy říkám, že úplně stejně jsou na tom všichni ostatní. A já jsem se s tím naučila nikoho nezatěžovat. Tak ti to nabízím.“

Táto rada prišla vo chvíli, keď toho na mojich pleciach je naozaj veľa a balancujem medzi prácou, prípravou svadby, novým životom v Londýne či sťahovaním. Klárkina rada prišla... v pravý čas. Najprv ma vydesila a vystresovala, ale vytrhla ma z jazdy na kolotoči, na ktorom som si ani neuvedomila, že sa veziem. Dokonalo s ňou súhlasím! Pretože rovnako ako ja je na tom môj snúbenec, kamaráti, kolegovia aj klienti. Všetci toho máme veľa, takže by sme... mali zhlboka vydýchnuť a sústrediť sa na to, čo môžeme ovplyvniť a zmeniť, no nie?

Ľudia okolo mňa (a ja nie som žiadna výnimka, naopak!) sú v bludnom kruhu výhovoriek, ospravedlnení, stresu a pritom... ten čas, ktorý strávime čímkoľvek, čo nás nenapĺňa, nám nik nevráti! Áno, je jasné, že musíme robiť aj veci, ktoré nás nebavia. Ja si vždy spravím jednoduchú rovnicu. Je to úloha, ktorú musím spraviť, aby som sa posunula bližšie k svojmu cieľu? Ak áno, donútim sa aj cez mŕtvolu a spravím to. Ak nie, musím si položiť otázku, či som alebo nie som užitočná alebo či iba neefektívne strácam čas niečím, čo sa dá možno vyriešiť inak.

Život na voľnej nohe je o neustálom plánovaní času tak, aby ste... nestratili samých seba (čo je mimochodom ďalšia veľká pravda od Klárky). A kedykoľvek vám „s*ačky“ začnú prerastať cez hlavu... možno je fajn povedať si, že v tom nie ste sami. Ide o to, ako sa k nim postavíte.

Máte aj vo svojom živote učiteľov a mentorov, ktorými sa inšpirujete a ktorí vás dokážu prefackať, keď je treba? Aké najcennejšie rady vám dali? Budem rada za každý komentár.