Predám svoje dáta, zn. čerstvé.

Ani neviem ako, a je tu zase výplata. Teda vlastne nie je. Pretože mešká. Ako žena samozrejme uznávam, že sú aj horšie veci, ktoré môžu meškať, ale aj tak sa s nosom v peňaženke modlím k časovému kontinuu, aby si švihlo. Ohm MONEY padme chum, derie sa moja zúfalá mantra na slobodu. 

Za posledný týždeň som totiž bola nútená obkusávať kaučukový chleba z Tesca so šmalcom, ktorý mi tatko poslal z domova.

To mám za ten svoj bohémsky život. Celozrnnej kaiserky sa jej zachcelo, študentke márnotratnej. Teraz tu sedí, chudera, otočená možno nie čelom k Mekke, ale celkom iste chrbtom k zľavám v Olympii. A v hlave jej to intenzívne šrotuje: Kde by sa dala narýchlo zohnať hotovosť tak, aby sa aj Lenka nažrala, aj podprsenka ostala celá?

Plazmu darovať nemôžem, mám síce fajné žily (ako nacicané azúrovo modré komáre natiahnuté v stroji na výrobu žuvačiek), ale zato nedostatok železa a iných kovov. Spermie nemám a kebyže mám, tak ich nespeňažím, ale slušne utriem do servítky. Keďže tiež nie som sliepka, aby som dávala vajíčka a zároveň mám panický strach z práce v Mekáči (odborne sa to nazýva Chicken McFóbia), moje možnosti sa tak prudko zužujú, že napokon ostáva iba tenučký, priam špagetový tunel a na jeho konci matné svetielko nádeje.

Môžem predať svoje dáta!

Vec sa má takto.

Vo svete sa už dávnejšie pošuškáva, že baníci uvažujú o hromadnom štrajku, pretože ľudstvo začalo namiesto uhlia dolovať personálne dáta o správaní užívateľov. Veľké korporáty na svoju ťažbu dokonca ani nepotrebujú krompáče a lucerny. Bohato im stačia tie kartičky, čo vám vnucujú v Tescu, Bille a tak ďalej. Dostanete poukážky na super zľavy, neuveriteľných päť a pol percenta z ceny kaviáru s príchuťou wasabi pri nákupe nad 500 korún, sľubujú. A vy si jedného dňa tú kartičku, rovnako ako ja, zariadite.

Lebo však to je dobré nie? Vás to nič nestojí, a ešte aj dostanete výhody stáleho zákazníka. Tak sa vám veselo zapĺňajú prázdne puzdierka v peňaženke kartičkami z Ikey a Orsay, kam aspoň občas chodíte, ale aj z Peek a Klopkajburg, kam chodíte iba vtedy, keď vás po hodinách nakupovania ešte nebolia nohy a/alebo tam rozdávajú cukríky zdarma. Veď od toho tie puzdierka v peňaženkách sú, aby sa plnili, no nie?

To je, samozrejme, veľký omyl. Teda nie to s tými puzdierkami, o to sa s vami hádať nebudem.

Omylom je myslieť si, že vám chcú obchodné reťazce dať niečo zadarmo. Pravdou je, že ste im za neurčitý prísľub často nevyužiteľných zliav celkom dobrovoľne dodali „to najlepšie, čo doma máme“. Informácie o sebe, svojom bydlisku (aby vedeli, kam hádzať letáky), svojom pohlaví (aby vedeli, či budete pravidelne chcieť čokoládu, alebo radšej pivo), veku (aby vedeli, kedy na vás vytasiť vložky proti inkontinencii), a celkovo o zdanlivo nevyspytateľných, ale vysoko analyzovateľných vzorcoch vášho správania pri nakupovaní.

Keď som si toto všetko prvýkrát uvedomila, skoro ma šarplo o zem. A ja sprostá som si kvôli Tescu oholila nohy, pretože dámske holítka boli v akcii 3 + 1 a chladiaci gél k tomu? Tak toto nie.

Preto som sa (zhodou okolností práve dnes, keď čakám na výplatu) rozhodla, že svoje dáta budem odteraz predávať (samozrejme vždy hlavne týždeň pred výplatou). Dopyt je obrovský, dokonca sa už objavili spoločnosti, ktoré by rady vytvorili oficiálny trh, kde by užívatelia mohli sami predávať svoje dáta (napríklad históriu prehliadača, samozrejme vhodne očistenú od neslušných stránok a videjek Justina Biebera, ktoré ste si v slabej chvíľke pustili a hanbíte sa za to). No nie je to krásne a ideálne riešenie?

Veď ja vlastne nemám problém sa (za príslušnú úplatu) podeliť o svoje plány na nákup vianočných darčekov a prípadne i o tajomstvá typu ako-správny-spisovateľ-mám-rada-knižky-a-slabosť-pre-tuzemský-rum.

A možno mi jedného dňa zlacnia aj tie moje fajnové kaiserky.