Moje celkom prvé kolieskové korčule boli ružové. Nosila som k nim chlapčenské tepláky, aby som to vykompenzovala. Predsa zo mňa nemôže sálať toľká ženskosť, keď práve bradou brúsim obrubníky. Dnes viem, že som tým navždy stratila šancu stať sa tou pravou "kočkorčuliarkou".
.
Existuje viacero vecí, ktoré skutočne neznášam.
1. Vajíčka. Nie som žiadna sliepka, aby som znášala vajíčka.
2. Keď sa dentálni hygienici nevedia dohodnúť, či je lepšie krúžiť, alebo trieť zhora dole, a aký je ideálny stupeň náklonu, keď si dáte čapovanú kofolu.
3. Banány rozpučené lyžičkou v miske.
Ale najviac na svete neznášam sexi korčuliarky (=kočkorčuliarky). Uznávam, že som v tomto ohľade veľmi nespravodlivo zakomplexovaná, ale ja si proste neviem pomôcť.
Už len to, že som sa v takú peknú, na spánok ako stvorenú nedeľu šla korčuľovať, je malý zázrak. Väčšinou to u mňa chce dosť sebazaprenia a vnútorných imperatívov (ktoré si dávam po vzore Pipi Dlhej Pančuchy už od roku 1996, kedy Pipi v našej telke zodvihla koňa a ja som si povedala: To je tá jediná správna životná cesta, dievča. Najmä ak chceš niekedy v budúcnosti zdvíhať nepárnokopytníky. Taká schopnosť sa môže mladej slečne jedine hodiť).
Ale uznajte, bikinová sezóna sa ešte len začína, a ja som sa už raz stihla zaseknúť v tobogáne. Alarmujúca štatistika! Dvakrát v živote idem na tobogán a z toho raz sa v ňom zaseknem?! Moje spodné partie skrátka nie sú dokonale heidiklumovo hladké a ani Kristus Boh, ani Nivea krémy s výťažkami morských rias mi v tomto štádiu nepomôžu.
Preto som sa rozhodla pre poslednú z praktík stredovekej tortúry, ktorá úspešne a v takmer nezmenenej podobe prežila do dnešných čias - šport. Pre svoj počin som si vybrala nedeľu, pretože kresťania hovoria, že je to deň boží, a môjmu zadku by božská intervencia dobre padla. Reku, keď ma bude strážiť imaginárny Robbie Williams prezlečený za anjela strážneho, znižuje sa tým aspoň riziko, že zakrvavený asfalt pozdrží dopravu smer Praha. Nemáte za čo, šoféri.
Plynule som sa teda prepotila skrz poloroztavené Brno až k cyklistickej dráhe, navliekla si dlhé červené ponožky s modrými bodkami a obula si jedinú obuv na svete, ktorá sa dá považovať za samovražedný nástroj (okrem žabiek).
Výber môjho športovacieho odevu mal jediné kritérium: vysokú odolnosť. Prisahám, že keby som ho mala k dispozícii, vyrobila by som si úbor z toho škaredého pásikavého poťahu, ktorý sa v devaťdesiatych rokoch používal do diaľkových autobusov, pretože o ňom viem, že je nezničiteľný. Stylista z Nákupných maniačok by z mojej kombinácie materiálov a nedostatku vhodne zvolenej bižutérie síce nadšený nebol, ale čo tam po výzore, keď sa idem spotiť, no nie?
No samozrejme, že nie. Moje naivné predstavy o tom, že športuje sa pre zdravie a pre dobrú náladu sa nenávratne rozplynuli asi tri sekundy po tom, čo okolo mňa prefrčala prvá sexi kočkokorčuliarka. Ono sa ani nedalo nevšimnúť si ju. Bola oblečená vo výrazne reflexných, ale dokonale zladených farbách a kraťasky mala také drobulinké, že sa pri miernom predklone strácali tam, kde začínajú texty zamilovaných RnB pesničiek. Náušnice z krikľavých pierok sa jej nonšalantne hojdali vo vetre. Bola tak akurát vyšpúlená, s čerstvo vyžehleným vodopádom lesklých vlasov, viečka jej pokrývali vodeodolné očné tiene. Chlapec korčuľujúci tesne za ňou mal čo robiť, aby sa mu pri každom jej podrepe podozrivo nevytvarovali vypasované kraťasy zhruba v oblasti obratníka Kozoročca.
Tam, kde som ja vysoko neefektívne bojovala s terénom, tam sa ona hladko vnadila akoby to bola nejaká prázdninová repríza Cirque du Soleil. Kde som ja poslušne "buřtíkovala" okolo kanálových poklopov, tam ona stíhala inšpirovať generácie beznádejných pupkáčov k zakúpeniu permanentky do posilňovne. A keď som zastavila na moste, aby som všetky tieto myšlienky zapísala do mobilu, prefrčala popri mne a pozrela mi na malú chvíľu priamo do očí. V tých očiach bola jedna nepopierateľná, surová pravda.
Cyklistická dráha je aréna. Pódium. Rozpálený revír, kam ženy ako ona chodia loviť. Platí rovnaké pravidlo, ako keď krájate chleba: nešikovné mäso musí preč. Ostanú tí najladnejší, najkrajší, najobtiahnutejší. Skrátka tí, ktorí sa spolu budú na konci trasy páriť a vyrábať krásne, elegantne tvarované deti.
Netvrdím, že je to aj moja pravda, alebo pravda kohokoľvek iného. Ale bolo niečo desivo skutočného na pohľade, ktorým po mne tá kočkorčuliarka fľochla. Druhýkrát si na cyklistickú dráhu netrúfnem obuť červené, bodkované ponožky. A sľubujem, že si pekne zladím chrániče, aby som náhodou nepokazila atmosféru. Keď už nie múdre, tak aspoň pekné deti bude naša planéta potrebovať.
