Plnou Parov vpred. Denník (nie tak celkom) rockerky

Ráno je to presne ako v Resident Evil. Mladá žena sa prebúdza nahá na nepravdepodobnom mieste. Nič si nepamätá. Oblieka si červené šaty, ku ktorým si obuje vysoké čierne čižmy. Stále žiadne spomienky. A potom je tam veľa, fakt veľa zombíkov. Po štyroch vyliezajú zo stanov a v ústach ešte cítia pachuť melónovej vodky.

Je iba 7:30, a ja sa celá olepená od sena plazím von zo stanu. Nie som zďaleka jediná - väčšina ľudí už rozzipsovala svoje „papiňáky", a hľadá spásonosnú tienistú plochu, kde by sa dala rozložiť karimatka. Dievča, ktoré vystrkuje hlavu zo stanového iglu naproti, vyzerá trochu rozmazane a tragicky. Ako Amy Winehouse po poriadnej party. A ona to poriadna party naozaj bola. Vitajte na Rock for People 2013, kde sa božské snúbi s tým najprízemnejším v nás.

1/7/2013

Prichádzame na miesto činu s autom plným stanových tyčiek a plechoviek ešte krásne studeného piva. Necháme sa ocejchovať páskami, ktoré mnohí z nás nezložia z rúk, až kým nepodľahnú rozkladu (pásky, nie ruky). 
Stanové mestečko zíva prázdnotou a ešte vôbec nesmrdí. Patríme totiž medzi nedočkavcov, ktorí sa chcú pred zajtrajškom poriadne rozbehnúť. Viacdňový festival je maratón, nie šprint. Lenivo vybaľujeme stany, a púšťame sa do zasúvania, viazania a napínania. A všetci svorne žasneme nad Mylanom, maskáčovým zázrakom s user-friendly údržbou, ktorý sem priviezol kamarát Pepa:
„Ten jenom zaliješ horkou vodou a postaví se sám," chváli sa Pepa, keď je o päť sekúnd hotový. Nad veľdielom si pripíjame rumom, ktorý potom opatrne zahniezdime do sena (aby nám prípadne nakládol malé panáčiky).

2/7/2013

Prvého koncertu sme sa zúčastnili ešte predtým, než sa organizátori rozhodli vpustiť rozvášnenú mládež do arény. Pódium Freezone je totiž umiestnené pred vstupom do areálu, pri stánkoch s lístkami a informáciami. 
Na trávniku pred drobným pódiom (bábätkom tých veľkých, ktoré majú v areáli) si hovieme ako rozhorúčené chrobáky, načúvajúc pokusom asi najstaršej heavy-metalovej kapely z Nymburku presvedčiť nás o tom, že ešte nie je všetkým dňom koniec. 
Musím povedať, že Roxor nenechal jednu pazuchu suchú. Hlavne kvôli tomu, že slnko pieklo ako zbesnené, ale nie iba preto. Zdá sa, že členovia kapely Roxor ešte nemajú opotrebované kĺby ani chrapláky. Ich šou bola navyše tak úprimná, že svojím výkonom rozhýbali nejednu šticu. A priznajme si to, kto by nechcel za taťku energického Freda Flinstona, ktorý to vie rozbalilť na elektrickej gitare ako zamladi? 
Po tom, čo sa spustila oficiálna a efektívna šacovacia linka, na konci ktorej nás čakal vytúžený vstup do festivalového epicentra, začal čas bežať rýchlejšie než barcelonský ilegálny predavač kabeliek, keď začuje sirény. Aby som to tak zhruba zhrnula, bolo to dlhé a brutálne. Obrovské cirkusové stany, do ktorých organizátori po minuloročnom Mordore presunuli najväčšie pódiá, praskali vo švíkoch. Ľudia sa síce sťažovali na to, že sa ich tam zmestí málo a nedá sa v nich poriadne dýchať, ale ono na to človek rýchlo zabudne, keď mu počas koncertu Thirty seconds to Mars na hlavu začnú padať obrovské fitlopty priamo od Jareda Leta (áno - toho herca z Requiem for a dream, ktorý si ako frontman kapely vypestoval poctivú bradu a lá Kristus, aby do hľadiska šíril posolstvo lásky, viery, prepotených trenírok a neviem čoho ešte). 
Osobne sa priznám, že ma najviac dostalo vystúpenie Amandy Palmer. Kontroverzná americká speváčka stelesňuje asi všetko, čo si bežne predstavíme pod pojmom alternatívny rock. V Hradci sa rozhodla staviť na vlastnosť, ktorú má na Čechoch najradšej- na ich „trhlosť". Počas vystúpenia stihla stratiť topánku, hodiť si to strmhlav do davu, nechať svojho gitaristu brnkať na strunách pusou a predovšetkým ukázať všetkým svoju prirodzenosť (najmä v oblasti podpazušia). Amanda dokonca prikázala, nezabúdajúc na blaho svojich fanúšikov, aby sa počas jej koncertu rozdávali fľaše pitnej vody zdarma. A keď sa jej pokazil klavír, neváhala vytasiť svoje legendárne ukulele a poslať celú kapelu do zákulisia.
Technické problémy sa nanešťastie opäť prejavili na koncerte britskej indie rockovej kapely Bloc Party. Byť organizátorom, tak by ma možno trošku vydesilo rozhnevané dupanie tisícov párov nôh, ktoré znelo ako keď Peter Jackson preháňa komparzistov po futbalovom štadióne, aby nahral zvuky pochodujúcej armády orcov. Ľudia prejavovali svoj vehementný nesúhlas niekoľko minút, kým sa podarilo poruchu opraviť, a Bloc Party o to oduševnenejšie odspievali zvyšok piesní.

3/7/2013

Kemp sa zmenil. Cítim to vo vode, cítim to v pôde, cítim to vo vzduchu... Sáčky glutamanu z wifoniek rozožierajú karimatky. Toi-toiky zúbožene stoja v rade ako nemí strážcovia včerajších preklepov. Pribudlo modrín od poga. Ľudia sa poflakujú okolo stanov, zadupávajú do zeme šupky melónov, a naozaj vážne si čistia zuby - ako inak, keď zubné kefky dostanú v stane CuraPro po krátkej inštruktáži zdarma. Z jedného stanu včera v noci vybehla vydesená srnka, našťastie sa ju nikomu nepodarilo uloviť. A pribudlo toľko stanov, že je omnoho ťažšie zorientovať sa tu. Choďte rovno a pri treťom pohodenom ešuse zabočte doprava.
V areáli celý deň naháňame usmiate hostesky s táckami panákov zdarma. God bless Božkov and Amundsen, modlíme sa spokojne, keď do seba otáčame tretí kávový špeciál. Migrujeme medzi pódiami a všade si so sebou nosíme imaginárne elektrické gitary. Do varu nás dostáva koncert Royal Republic (Tomy gan bejbé, jús a tomy gan bejbé). A ja sa snažím príliš spoločensky neunaviť, večer ma totiž čaká vysnívaný elektro swingový zážitok. Parov Stelar. 
Zimomriavky tam, kde sa ich v dvadsiatych rokoch asi neslušilo mať. Rozhodli sme sa, že toto bude jediný koncert, ktorý chceme vidieť úplne spredu. Na to, aby človek mohol pariť v prvej rade, si totiž treba dobrých niekoľko hodín počkať (fanúšikovia Thirty seconds to Mars napríklad pred pódiom stáli už od obedu, aby na nich mohol striekať pot Jareda Leta). Niekoľko hodín sa nám samozrejme obetovať nechce, a tak prichádzame hodinu pred, a vravíme si, že snáď budeme mať šťastie. Pri bezpečnostnom zábradlí sedí partia milovníkov elektro swingu, ktorí nenásytne sledujú zvukárov a popíjajú pivo. Jeden z čakajúcich na nás ledva zaostruje zrak a začne ma za šaty ťahať k zemi
„Veď si s-s-sadni," smeje sa koktavo, a jeho telo sa hojdá do rytmu záhadnej melódie, ktorá mu pravdepodobne hrá v hlave. Dotyčný je tak strašne veľmi mimo, že je nemožné nevšímať si ho (najmä keď ma pravidelne ťahá za šaty). Počas hodiny čakania na koncert z neho vypadli iba tri viac-menej súvislé vety. 
„Ty můj sklíípku medový," spieva mi zanietene a pokúša sa objať mi lýtko, až kým ma môj priateľ neobjíme okolo ramien, aby ukázal, kto je tu šéf. A keď mu neskôr po troch neúspešných pokusoch pomáhame vstať, pozrie sa na môjho priateľa a veľmi, veľmi vážne mu povie: „Ty jsi moje štěňátko." 
A potom sa to rozpúta. Nemajte mi to za zlé, nie som žiaden fanatik, ale momentálne mám proste jedno z tých období. Veď viete, keď si dáte maratón čiernobielych tanečných muzikálov s Fredom Astairom a Ginger Rogersovou, a potom celý večer tancujete v sprche ako najatí... nič? Každopádne elektro swing je moja momentálna slabina, takže som si ten koncert náležite vychutnala všetkými bunkami tela (keby to bol koláč, vylízala by som, ako my na Východe hovoríme, tepšu). Pre tých, ktorí videli v kine Veľkého Gatsbyho - ono to bolo niečo na ten spôsob. Špička a vejár, obtiahnutý korzet a pocit, že sa môžete dotknúť hviezd, keď vydržíte tancovať. 
Musím ale povedať, že sledovať koncert z prvej rady vôbec nie je tak príjemné, ako by sa zdalo. Ľudia vpredu sú fanatickejší, dravší. Každý sa snaží prebojovať speváčke až niekam do nohavičiek, a neváha pritom ísť cez mŕtvoly. Šokovalo ma tiež, koľko ľudí radšej strávi koncert fotením na mobil, než aby si poriadne užili hudbu a atmosféru. Čo je to s nami? 
Keď sa slečna po mojej pravici pripojila na Facebook a napísala: „Neuveríš, mám asi 2000 fotiek Parov Stelar!!! Je to tu úžasné," myslela som, že jej ten mobil proste zabavím. 
Ísť na koncert preto, aby mi to niekto na Facebooku závidel, to nie je dobrý dôvod. A stráviť najúžasnejšie chvíle života fotením nekvalitných fotiek, aké si môžem neskôr nájsť na internete, namiesto toho, aby som sa venovala priateľovi, ktorý ma celú dobu zozadu bráni vlastným telom pred rozpučením rozbujneným davom... príde mi to trochu nevďačné. Možno som staromódna. No v tomto prípade som na to rozhodne hrdá.

4/7/2013

Zaspávala som za hlasných výkrikov „Hovno!", ktoré sa niesli kempom ako neveľmi pozitívne proroctvo. Ešteže mám tvrdý spánok, pretože priateľ sa stal nechceným svedkom sexujúceho páru od vedľa, ktorý prichytil prekvapený Poliak. 
Ráno pri ceste k sprchám zisťujeme, že v stánku Zanussi sme celý čas mali k dispozícii mikrovlnky a chladničky zdarma. Neverili by ste, ako človeku dobre padne, keď nemusí kávu variť hodinu v miniatúrnom ešuse. Týmto by som chcela poďakovať firme Zanussi za vychladenú paštétu a studenú kolu do rumu (alkohol nám do chladničiek nedovolili). 
Myslím, že nebudem jediná, kto vám povie, že totálnym vyvrcholením festivalu sa stal interpret, na ktorého sme sa všetci šli pozrieť skôr z recesie. Karel Gott však svojím vystúpením spôsobil doslova davové šialenstvo. Počas koncertu na ňom pristála podprsenka, na čo zareagoval slovami:
„Přátelé, jestli jsem něco nečekal, tak to bylo takové přijetí."
Rozhodne bolo zaujímavé vidieť skupinky pankáčov pogovať na včielku Máju. A pán božský dokonca premenoval festival z Rock for People na „Gott for people". V rozhovore pre médiá sa neskôr priznal so svojím očakávaním, že organizátori s ďalším pozvaním nebudú zase čakať devätnásť rokov. Každopádne sme boli dôstojným a profesionálnym výkonom pána Karla dojatí a prekvapení. Bude nám isto závidieť nejedna stará mama, že sme si mohli hodiť prádlom po jej idole a piť pivo z kelímka s jeho fotkou. 
Inak sme si ešte samozrejme zašli na ďalšie kapely, ale Modestep nám prišiel príliš agresívny (predsa len, po vypočutí Lady Carneval má vražedné sklony určite menej ľudí než po hodinovom návale dubstepu) a Queens of the stone age boli síce skvelí, no ich koncert nám popravde prišiel ako jedna dlhá monotónna pesnička.

5/7/2012

Posledný deň festivalu. Ten deň, kedy to v kempe začalo pripomínať Resident Evil. Akurát teda s tým rozdielom, že vo filme o zombies nesedí na karimatke pred stanom dredatý gitarista, ktorý si na plné hrdlo pospevuje, že chce:
„...být hlídačem krav!" 
Takisto tam ľudia nemajú nafukovacie detské bazéniky, v ktorých mierumilovne relaxujú a odháňajú bolesti hlavy. A nehrajú frisbee medzi stanmi. 
Pred poslednou intenzívnou dávkou hudby, ktorá dnes bude čisto domáca (respektíve česká a slovenská), si vystierame nohy na slame a dojedáme posledné konzervy. Odniekiaľ sa k nám prirútil chlapec, ktorý podozrivo pripomína Joffryho z Hry o tróny. Predstavuje sa nám ako Honza z Valašského Meziříčí a rád sa nechá ponúknuť nejakým mokom. Po prípitku (Na Karla!) sa nás pýta, či sme náhodou nevideli jeho stan:
„My jsme jej včera někam odnesli, a za boha si nevíme vzpomenout, kam. Tak ho teď hledáme."
Utvrdíme Honzu v tom, že sme vo svojich stanoch ten jeho určite nikto nenašli, a on nám pri rozlúčke dá cennú indíciu (celkom ako v Pevnosti Boyard).
„V rybníku jsme zanechali láhev vodky. Jestli ji najdete, je vaše. Jako Excalibur!"
Potrundžení sa vydávame do areálu. Tvárime sa dôležito a študujeme brožúrky s programom, ktoré už prešli niekoľkonásobnou recykláciou a ledva držia pohromade. Rozhodneme sa pre koncert filharmónie, aby sme ulahodili ušiam a dušiam. 
Popravde nás ale filharmónia sklamala- a to výberom repertoáru. V snahe zaujať si totiž zvolili hudbu od Beatles, čo je síce super (ja mám Beatles fakt rada, prisahám), ale zároveň tak trochu klišé. Existuje predsa toľko piesní, z ktorých by ľuďom v orchestrálnom podaní behal mráz nielen po chrbte! Neboli sme sami, kto z koncertu odišiel predčasne. Česť však hudobníkom, ktorí sú istotne profesionáli a zahrali to bravúrne. Akurát smola, že ich tóny zanikli v burácaní davu, ktorý kričal:
„C´mon, c´mon, c´mon bejbe náááu! Twist and shout!" a máločo sa staral o to, či sú tam živí huslisti, alebo veľká hi-fi súprava. 
Tradične nás potešili obľúbení slovenskí chlapci z Horkýže Slíže, na ktorých pomaly lezie smrť, ale nič si z toho nerobia. Tam niekde, pod holým nebom a vo vlhkých gumákoch som zase raz stratila svoje hlasivky ako prejav solidarity slovenskému národu. 
Posledným koncertom, na ktorý sme sa rozhodli ísť, bolo vystúpenie skupiny Kabát. Úprimne? Nejako sa nám tam ani nechcelo - predsa len sme sa okúňali, veď to sa počúvalo už dávno, pradávno, na základnej! Opatrne sme sa s priateľom a jeho kamarátom Ondrou usadili na kopci, bezpečne vzdialení a pripravení prípadne sa tváriť, akože tu nie sme. Už po prvých piesňach mi však je jasné, že sa moji dvaja spoločníci teleportovali niekam ďaleko a hlboko, kam za nimi nemôžem. Poznajú každé slovo každého textu. Spomínajú si na tie krásne časy, keď sa v batohoch nosili horalky, a hudba sa kradla strýkovi na kazetách do magnetofónu. Keď zaznie pieseň Žízeň a publikum sa zmení na obrovský Harlem Shake, obaja sa zbesilo rozbehnú dole kopcom do rozvášneného davu. Vracajú sa hluchonemí a so srdiečkami v očiach ako v anime. Priateľ sa na mňa usmeje a zakričí: 
„Celé mé dětství v hodině a půl! Až teď jsem si uvědomil, jakou jsem měl po Kabátech žízeň." 
Prikyvujem, a predstavujem si, že by som asi reagovala podobne, keby tu stál Jožo Ráž a začal by spievať, že som kočka, som kočka, som kočka. Po koncerte ešte chvíľu ostávame sedieť na kopci. Je už tma, trochu chladno, a komáre si ma dávajú ako v nóbl reštaurácii. Sme tu už takmer poslední, ale neodchádzame. Kamarát Ondra sa a nás dojato zadíva a prehlási, že sa mu ešte nechce odísť.
„Přijde mi to nedůstojné."
Tak nejako sa lúčime s tohtoročným festivalom Rock for People. Dôstojne, na kopci, spolu. Preživší a strapatí, ale vycerení od ucha k uchu. Tak zase o rok, ubezpečujeme sa mlčky. A ja som zvedavá.