Carihradské papučky 1

Budím sa o štvrtej ráno na naliehavý, trasľavý hlas muezzína a ani mi nenapadne, že je to klišé. Akoby mi tá zvláštna, cudzia modlitba neznela z diaľky, ale priamo z vlastnej hrude. Nie je to príjemné, ale ani nepríjemné, pretože to nie je prvýkrát, čo som niečo podobné zažila. 

PS: Spisovnosti dbalym citatelom sa vopred ospravedlnujem, pretoze moje nasledujuce blogy budu bez diakritiky. Turecke klavesnice ma v tomto smere dost obmedzuju :)

Pomaly sa posadim v cudzej posteli, uzivajuc si chvilu pred svitanim, ktora vonia ako Turecko. Vonku pocujem, ako niekto umyva pohare, predstavujem si tie male, v tvare tulipanu, a cinkanie toho riadu je dozvukom modlitby, ktora sa teraz presunula do inych mesit a minaretov v Istanbule.

Neplanovala som tu prenocovat. Po prilete do Turecka som mala nasadnut na co najskorsi autobus, ktory by ma odviezol na juh, do Kapadokie. Elli mieni, Allah meni. Vedela som, ze bude koncit Ramadan. Vedela som aj to, ze koniec moslimskeho postu, Ramadan Bayram, je velky, niekolkodenny sviatok, kedy sa cele Turecko ocitne v stave absolutneho chaosu a poletujucich sladkosti. Nepocitala som vsak s tym, ze budu vsetky, uplne vsetky busy beznadejne vypredane na niekolko dni a nebude existovat alternativa.

Z letiska som sa zaviezla transferom na namestie Taksim. Minuly rok som sa mu pre istotu vyhla, majuc na pamati este cerstve spravy o demonstraciach. Taksim dnes na ne akoby zabudol. Ludia sa viria v nepravidelnych vzorcoch po chodnikoch, taksiky su zlte piskvorky v tej neprehladnej sieti. Mam sa stretnut s Orhanom, archeologom, ktoreho som v Turecku spoznala minuly rok a ktory mi slubil pomoc pri orientacii (nie sexualnej) a kupovani listka. Kedze si nie som ista predvolbou, nemozem sa mu dovolat, a tak tam postavam s bodkovanym kufrom pri nohach,  ktory je teraz mojim jedinym vernym spolocnikom, aj ked nesteka a nevie priniest lopticku ani konarik. Kufor, najlepsi priatel cloveka? Po pol hodine intenzivneho a marneho vysielania vln z telefonu do sveta skrz moj vystresovany mozog (ktoremu to asi neprospieva) sa rozhodujem oslovit par, ktory prave premysla, ako sa sklada pokrcena mapa (je mi to okamzite sympaticke, tiez ju nikdy neviem poskladat tak, ako bola povodne, aj ked tam vidim tie prehnute ciary). Vravim si, aspon najdem autobusovu stanicu, kde by som si mohla kupit listok.

Par pochadza z Izraela a v Turecku planoval aktivnu dovolenku. Maju ten isty problem, ako ja, aj ked ja o tom este neviem. Chceli by vycestovat niekam inam, pretoze v Istanbule su uz dlho a prakticky nic ine nevideli, aj istanbulskej baklavy sa uz prejedli. Nielenze nemozu zohnat ziaden listok na ziaden autobus, dokonca si nemohli ani prenajat auto, pretoze su vsetky obsadene. Cele Turecko, stazuju sa mi, sa zblaznilo. Juh sa jedneho pekneho dna rozhodol hufne vycestovat na sever a sever zase smeruje dole na juh. Stahovanie naroda. Z mesta ku babickam na vidiek, z vidieka do mesta na nakupy. Ramadan Bayram. U nas by to bolo v pohode, ale ono Turkov je trosken viac.

Izraelsky par sa preto rozhodol, ze radsej pojde do Grecka. Ja bohuzial do Grecka nemozem, za prve musim ist na archeologicky vyskum, a za druhe tu nemam plavky. Takze sa s tymito milymi ludmi lucim a namatkovo vchadzam do prvej autobusovej spolocnosti, ktoru vidim. S malou dusickou, bodkovanym kufrom a zasobou asi patdesiatich tureckych slovicok. Ak pocitam citoslovcia a pazvuky.