V posledných mesiacoch nám mainstreamové média neustále podsúvajú myšlienku o tom, ako nás Rusko ohrozuje. Pritom často to vzbudzuje dojem, že sa to robí len kvôli tomu, aby sa zakryli iné ohrozenia.
Čo nám hrozí z Moskvy
Podľa novinových správ mám dojem, že Rusko sa už-už chystá obsadiť svoje bývalé satelity – mimochodom všetky sú teraz členmi NATO. O Rusoch a ruských politikoch si môžeme myslieť čokoľvek, len nie to, že sú hlúpi a že nevedia napočítať do päť. Pri „Kryme“ to ukázali viac než jasne. Rusko má 140 miliónov obyvateľov. Takzvaný západný svet vrátane EÚ, USA, Kanady, Austrálie, Japonska a Južnej Kórey miliardu. Ak by Rusko napadlo niektorý z členských štátov, okamžite by spustila reťazová reakcia ako pred sto rokmi pri začatí prvej svetovej vojny. USA by to považovali za napadnutie vlastnej krajiny. A USA nie sú len členom NATO, vojenské dohody majú aj Japonskom, Austráliou a Južnou Kóreou. Takže posledné, o čo Rusko stojí, je postaviť si proti sebe celý západný svet. Pozrime sa na ešte na glóbus – je západný svet obkľúčený Ruskom alebo Rusko je obkľúčené západným svetom?
Vojny sa vždy viedli hlavne z 2 dôvodov – kvôli získaniu územia pre svojich obyvateľov a kvôli prírodným zdrojom (komunisti viedli vojnu aj kvôli ideológii, ale v súčasnom Rusku je komunistické, resp. neoboľševické myslenie oveľa menej zastúpené ako v EÚ či USA). Rusko má všetkého nie dostatok, ale "nechutne" obrovský prebytok - aj surovín aj územia. Rusko by bez problémov uživilo aj 500 miliónov Rusov. Načo by mu boli malé štátiky s takmer nulovými prírodnými zdrojmi ako je Česko a Slovensko - navyše s nepriateľsky naladeným obyvateľstvom? Oveľa väčší úžitok z nich má teraz, keď do nich teraz za svetové ceny vyváža nerastné suroviny a dováža odtiaľ modernú techniku.
Pripusťme však teoretickú možnosť, že by nás Rusko nejakým zázračným spôsobom obsadilo. Čo by sa týmto u nás zmenilo? So 100 %-nou istotou sa dá povedať - nebolo by to horšie ako v 50.rokoch za Stalina. Určite by nebola obmedzená náboženská sloboda (tá je v Rusku oveľa väčšia ako v západnom svete), sloboda podnikania (tiež nie je obmedzovaná, naopak v Rusku sú pomerne nízke dane), ani sloboda pohybu a cestovania (milióny Rusov bez problémov cestujú po svete – a ich pohyb je obmedzovaný nie Ruskom, ale vízovou politikou iných štátov). Môžeme uvažovať o tom, že by média boli menej slobodné a viac by prezentovali proruské postoje ako v súčasnosti. Ale objektívne a vyvážené spravodajstvo už nás už niekoľko rokov aj tak nemáme. Cenzúra síce neexistuje, ale spoľahlivo je zastúpi zákaz reklamy zo strany štátu, štátnych podnikov a Bruselu, ak nejaké médium neprezentuje tie „správne“ názory. Stačí sa pozrieť do médií, akú "jednotnú probruselskú líniu" rôzne typy médií držia.
Aby to niektorí menej chápaví čitatelia nepochopili nesprávne, tak to poviem zreteľne a jasne – týmto nechcem povedať, že pod ruskou nadvládou by nám bolo lepšie ako v súčasnosti. Len tým chcem povedať, že nejaký dramatický rozdiel oproti súčasnosti by nenastal. A navyše je to veľmi, ale naozaj veľmi hypotetický scenár.
Čo nám hrozí z Bruselu
Zatiaľ čo ruské nebezpečenstvo je taký vrabec na streche, u ktorého je mizivá šanca, že sa niekedy vôbec realizuje, nebezpečenstvo z Bruselu je prítomné dennodenne. Je to taká plazivá totalita – veľmi pomalé a jemné obmedzovanie našej štátnej suverenity i vôle občanov. Jeden mesiac sa „šróby jemne utiahnu“ na jednom mieste, ďalší mesiac na inom. Skúsme si tieto „šróby“ pripomenúť:
- Na prvý pohľad komické a bezvýznamné určovanie, ako si my v našom štáte máme nazývať svoje vlastné potraviny. Je to maličkosť, ale každý celok je vždy len súhrnom maličkostí. Neviem si predstaviť iný štát okrem štátov EÚ, ktoré by niečo také strpeli.
- To isté platí o výrobkoch – niekto iný nám určuje, aké vysávače a žiarovky môžeme alebo nemôžeme u nás predávať. Ktorý iný štát by si to nechal diktovať?
- Povinné prijímanie bruselskej ideológie – genderizmu, politickej korektnosti a multikulturalizmu – bez ohľadu na to, aký je názor NAŠICH politikov a NAŠICH občanov. Robí sa nenápadným spôsobom – napríklad pomocou organizácií platených z bruselských peňazí a mediálnou politikou.
- Ideológia „európskeho humanizmu“ prenášaná do verejnoprávnych médií. Nedávno to povedal člen Rady ČT jasne – Česká televízia by mala pri vysielaní rešpektovať zásady európskeho humanizmu. Žiadna zmienka o objektivite spravodajstva. Je to podobné komunistickému režimu, kde média museli pracovať podľa zásad podobnej ideológie – marxizmu-leninizmu.
- Obmedzená právna samostatnosť. Ak sa do sporu dostane naše, domáce právo a tzv. európske právo, tak VŽDY má navrch právo európske. Inak povedané, náš právny systém musí sklopiť uši a poslušne aplikovať výklad práva podľa Bruselu. O „samostatnosti“ v tomto smere veľa hovorí jedno číslo: 60 % právnych noriem, ktorí prijíma parlament, sú len aplikáciou európskeho práva na naše podmienky.
- Obmedzená ekonomická samostatnosť. Po 10 rokoch členstva v EÚ sme dosiahli (Česká republika aj Slovensko) významný „pokrok“ – bez európskych dotácií by vláda nebola schopná zostaviť štátny rozpočet. Inak povedané, bez eurodotácií by sa museli buď prijať drastické úsporné opatrenia alebo vyhlásiť bankrot (kam tento pokrok v extrémnom prípade vedie, už 5 rokov ukazuje Grécko). Je to podobná závislosť, ako bola v časoch RVHP ekonomická závislosť od Moskvy. Sovietsky zväz nám vtedy tiež poskytoval obrovské dotácie – vo forme „súdružských“ cien na suroviny, ropu a zemný plyn, ktoré boli len zlomkom cien svetových.
- Obmedzená štátna suverenita. Nemáme v podstate žiadne právo rozhodovať o tom, komu povolíme alebo nepovolíme pobyt na svojom území, pokiaľ sa jedná o občanov členských štátov EÚ. Ak by sa z nejakého dôvodu v budúcnosti rozhodlo 100 000 nemeckých Turkov alebo 200 000 francúzskych Arabov presťahovať k nám, nemôžeme s tým urobiť prakticky nič. Len to akceptovať.
- Asi najlepšie ilustruje predchádzajúci bod návrh na kvóty imigrantov pre jednotlivé členské štáty. Jedná sa síce „len“ o návrh a naši najvyšší predstavitelia sa nechávajú počuť, že nič také nikdy nedovolia, ale v EÚ už nejaký ten rok sme a máme skúsenosti s presadzovaním si vôle bruselských úradníkov. Často je to beh na dlhé trate, ale Brusel nakoniec vždy dosiahne to, čo chce. Ja si aspoň nespomínam na jediný príklad, že by sa tak nestalo.
Celé to pripomína bájku o žabe hodenej do horúcej /horké/ vody a do studenej vody, ktorá sa pomaly zohrieva. Žaba hodená do horúcej vody vraj hneď z hrnca vyskočí, lebo si uvedomí veľký rozdiel teplôt. Žaba hodená do studenej vody, ktorá sa pomaly zohrieva, sa v nej vraj uvarí. Pretože si neuvedomuje postupné zvyšovanie teploty. Ako veľmi sme už uvarení my - na spôsob nových, pokrokových a moderných "euroobčanov"?
Ešte stále si myslíte, že väčšie nebezpečenstvo prichádza zvonku – z Moskvy? A nie z našej „centrály“ – z Bruselu? Veľa ľudí si môže povedať, že všetky tieto „drobné ústupky“ stoja za vyššiu životnú úroveň. Ale naozaj stoja? A odkiaľ máte istotu, že to nie je naopak – že bez bruselských peňazí by životná úroveň nebola vyššia – ako je to napr. vo Švajčiarsku či na Islande?
A nie je to náhodou ako s tou žabou? Ruské nebezpečenstvo si uvedomujeme jasne - tam je rozdiel teplôt príliš veľký. Ale domáce nebezpečenstvo vyplývajúce z toho, že už sa nachádzame v hrnci, v ktorom sa neustále zvyšuje teplota "európskej integrácie", nám trochu uniká...
P.S. Znovu zdôrazňujem, že nejedná o výzvu nahradiť bruselský diktát moskovským – ako by sa mohli niektorí slabomyseľnejší čitatelia domnievať. Jedná o výzvu pre tých, čo neustále hovoria o ruskej hrozbe, aby sa trochu zamysleli aj nad nebezpečenstvom prichádzajúcim z úplne iného smeru.
