Keď sledujem výzvy v médiách na to, aby sme Rusku pomaly vyhlásili vojnu, tak sa pýtam: Prečo? Prečo by sme si mali kaziť naše relatívne dobré vzťahy s Ruskom? Kvôli USA? Kvôli Nemecku? Alebo kvôli Ukrajine? A som zradca a zbabelec, keď si dovolím rozmýšľať o týchto otázkach?
Veľké štáty nerobia dobročinné skutky. VŽDY je u nich na prvom mieste stojí ich doktrína a dlhodobá stratégia. Kroky, ktoré robia, sú len prostriedkom napĺňania tejto stratégie. Malé krajiny ako ČR alebo Slovensko sú len figúrkami na veľmocenskej šachovnici. Domnievať sa, že USA podporujú demokraciu v Európe z altruistických dôvodov, by bolo naivné. Podporujú ju, lebo sa im to hodí do ich veľmocenskej šachovej partie. My máme to šťastie, že sa to hodí aj nám. Iné štáty – napr. v Afrike –už toľko šťastia nemajú. (Roosveltovi nerobilo najmenší problém prenechať po 2.svetovej vojne východnú Európu Stalinovi – napriek ostrému nesúhlasu zo strany Churchilla.)
Uvediem jeden nie moc známy príklad. Pomoc USA Veľkej Británii počas 2. svetovej vojny nebola bezplatná, bola to pôžička, ktorú Veľká Británia splatila len pred pár rokmi. Navyše Veľká Británia za dodávku zbraní zaplatila aj svojimi námornými základňami, rozpadom svojho impéria a tým, že pozíciu svetovej veľmoci číslo jedna prenechala Spojeným štátom. Bola to malá alebo veľká cena?
V kríze na Ukrajine si obhajujú svoje záujmy rôzne krajiny, ale ani Česká republika, ani Slovensko medzi nimi nie sú. Argument, že musíme podporovať Ukrajinu za a.) z hľadiska nejakých princípov (akých?), za b.) z dôvodu, že sa ruský medveď rozbehne na Západ a zastaví sa až na nemeckých hraniciach, sú infantilné. A to bez ohľadu na to, ako často a ktorí politici ich v médiách prezentujú. Je to také strašenie detí bubákom.
Ukrajina nie je členom NATO a za svoje problémy si do veľkej miery môže sama. (Je zbytočné ich rozpitvávať .) Hrala sa na Supermana, napínala neexistujúce svaly a brnkala ruskému medveďovi po nose. Pretože do jej vedenia sa dostali hlupáci, ktorí rozumejú medzinárodnej politike ako koza petrželu. Predpokladali, že keď vyprovokujú ruského medveďa, tak západný svet okamžite naklusá a „nezištne“ začne hájiť ukrajinské záujmy. Ale tak to nefunguje. Ako je spomenuté vyššie, každá veľká krajina si v prvom rade háji svoje vlastné záujmy. Záujmy ostatných krajín rieši len vtedy, keď sa to hodí do jej vlastných kariet. Také sú pravidlá hry.
Ukrajina sa prerátala a namiesto toho, aby vyprovokovala konflikt medzi Západom a Ruskom, prišla o Krym. Ťažko povedať, či by Rusi boli Krym obsadili, keby ukrajinský parlament nebol odhlasoval zrušenie ruštiny ako úradného jazyka – aj na Kryme. Určite to však bola taká nahrávka na smeč, ktorú si Rusi nemohli dovoliť ignorovať a dokonale si ju vychutnali. (To, že to nakoniec ukrajinský prezident nepodpísal, na situácii nič nemení. Kocky už boli hodené. Navyše si myslím, že ten zákon nepodpísal práve preto, že si po ruskej reakcii uvedomil, že to „demokraticky“ Majdanom dosadení poslanci so siláckym gestom voči Rusku poriadne prehnali.)
Niekto na Ukrajine urobil veľkú chybu a Ukrajina za tú chybu zaplatila. Chyby však k životu patria a väčšinou si ich znáša každý sám. Prečo by sme sa však my – malé krajiny ako ČR a Slovensko – mali miešať do tohto konfliktu? Prečo by sme kvôli pár hlupákom v ukrajinskej politike mali ničiť naše relatívne dobré vzťahy s Ruskom, ktoré siahajú až do 19.storočia? Narušili ich až roky 1948 a 1968. Únor 1948 však bol v réžii Gruzínca Džugašviliho a organizátorom okupácie Československa v roku 1968 bol – aký to paradox - Ukrajinec pôvodom z Ukrajiny Leonid Iljič Brežnev . Neokupovalo nás však Rusko, ale Sovietsky zväz a v ňom boli Rusi len jednou z mnohých, aj keď najväčšou národnosťou. Navyše to nebola individuálna akcia len Sovietskeho zväzu. „Pomocnú ruku“ podali aj východní Nemci, Poliaci, Maďari a Bulhari. Rumuni sa do „bratskej pomoci“ zatiahnuť nenechali.
(Je to zaujímavé: kľúčový vplyv na vznik komunizmu v Rusku malo Nemecko, do obludnej "dokonalosti" priviedol túto ideológiu Gruzínec, ten istý Gruzínec zabezpečil pobyt v komunistickom "raji" aj nám, rozkaz na okupáciu v roku 1968 dal Ukrajinec a spod komunistického jarma (jha) nás oslobodil Rus - Gorbačov. Ale symbolom komunistu a okupanta je u nás stále Rus.)
Nie je jednoduché pochopiť komplikované vzťahy Poľska s Ruskom, Poľska s Ukrajinou, Nemecka s Poľskom či Nemecka s Ruskom. Vyžaduje to ísť hlboko do minulosti (stovky rokov) a hlavne CHCIEŤ ich pochopiť. Je všeobecne známe, že v 30.rokoch zahynuli milióny Ukrajincov hladom – a to v najúrodnejšej oblasti celej Európy! Ale prečo z toho obviňujú Rusko? V 30.rokoch bol absolútnym a neobmedzeným generalissimom v Sovietskom zväze Gruzínec. Gruzínec s typickou kaukazskou mentalitou Džugašvili. Známejší pod menom Stalin. Ako hovorí Felix Holzman, Ukrajinci síce plačú dobre, ale na nesprávnom hrobe. Tak ako Džugašvili zabil milióny Ukrajincov, tak zabil aj milióny Rusov. Ďalší zaujímavý paradox – aj Gruzínsko aj Ukrajina sú teraz na rovnakej strane barikády.
To že, sa dvaja či viacerí účastníci sporu hádajú medzi sebou, ešte neznamená, že MUSÍM chytiť jednému stranu a z druhého/ostatných si urobiť nepriateľa. Nedávno sa rozhádali kvôli spoločnej firme 2 bratia – moji veľmi dobrí známi. Oni sa spolu nerozprávajú, ja však mám s nimi vzťahy ako predtým. Nevidím totiž najmenší dôvod byť vtiahnutý do ICH sporu.
Rovnako sa príliš nemiešam do manželských sporov mojich známych. Ak je záujem, poviem si svoj názor, ale opäť sa nesnažím držať stranu len jednému z nich. Čo by som situácii pomohol, keby som jednému z manželov začal hovoriť, aký je ten jeho partner zlý a prípadne mu začal donášať klepy na neho? Občas treba zasiahnuť do detského konfliktu – deti ešte nemajú dostatok vlastného rozumu. Ale ak si dospelí ľudia nevedia svoj konflikt vyriešiť sami, tak moje angažovanie sa môže ICH problém iba zhoršiť. Navyše sa často takého spory skončia udobrením oboch partnerov a potom by Čierny Peter mohol zostať v mojich rukách. Som zbabelý alebo rozumný?
Aplikujme si to na konflikt na Ukrajine. Na jednej strane je USA a veľké krajiny EÚ, na strane druhej Rusko a „jablkom sváru“ je Ukrajina. Môžeme sa teraz zahrať na hrdinov a dávať Rusku jednu facku za druhou. Báť sa Ruska nemusíme – veď sme v NATO. Rovnako ako my aj Rusi poznajú článok 5 tejto zmluvy – jeden za všetkých, všetci za jedného.
Žiadny konflikt však netrvá večne. A večne nebude trvať ani tento. USA, Nemecko aj Rusko sa udobria, urobia si vzájomné ústupky a budú rovnakými partnermi ako predtým. Sledujú totiž v prvom rade svoje vlastné záujmy. Čo však zostane krajinám ako ČR a Slovensko? Len zlé vzťahy s v Ruskom. A aké ústupky Rusom urobíme my, aby sme sa udobrili? Pretože tak to chodí. Aj v domácej aj zahraničnej politike – niečo za niečo. (Zase príklad z histórie: za to, že Sovietsky zväz počas Kubánskej krízy stiahol svoje rakety z Kuby, urobili USA tiež ústupok – stiahli svoje rakety z Turecka.)
Je zaujímavé, že najviac z krajín EÚ do Ruska „vyskakujú“ menšie krajiny. Veľké krajiny ako Nemecko a Francúzsko sú podstatne zdržanlivejšie. Prečo asi? Pretože sú zbabelé alebo pretože sú rozumné a myslia aj na budúcnosť?
Paradoxne naše budúce zlé vzťahy s Ruskom najviac môžu využiť, resp. zneužiť naši spojenci. Veselo si budú robiť kšefty s Ruskom, zatiaľ čo nás bude Rusko ignorovať. Alebo sa niekto domnieva, že sa za nás USA a Nemecko prihovoria? (Ako to bolo s účasťou českých firiem na obnove Iraku? Pritom do roku 1989 sme s Irakom mali nadštandardné vzťahy.) Každá veľká krajina si sleduje hlavne svoje vlastné záujmy. Už sme to raz zažili - po roku 1989. Zatiaľ čo v porevolučnej atmosfére bol pre nás obchod s Ruskom „nedôstojný“ a „nemorálny“, západný svet to veľmi rýchlo využil a obsadil naše dlhé roky budované pozície. Ani na dôstojnosť ani na morálku sa pritom moc nepozeral. Pretože ako hovorí klasik, peniaze sú vždy až na prvom mieste.
Nemyslím si, že by sme mali vystupovať z EÚ alebo NATO. Rovnako si ale nemyslím, že by mali súhlasiť s každou myšlienkou, ktorá príde z Bruselu alebo Washingtonu. A už vôbec nepovažujem za rozumné byť pápežskejší ako pápež a vo vzťahu k Rusku robiť nadprácu - len aby sme všetkým ukázali, akí sme „odvážni“ a ako hlboko nám Rusi ležia v žalúdku. Možno sa mýlim, ale občas mám pocit, že veľké štáty NATO a EÚ zneužívajú tie menšie na špinavú prácu – ako „zlých“ brešúcich psov. Ktorých potom odvolajú, len aby oni boli tými „dobrými“ pánmi. Akú úctu má však u protivníka – v tomto prípade u Ruska – pes na reťazi štekajúci na povel, nie je ťažké si domyslieť.
Nič netrvá večne – treba myslieť aj na budúcnosť. A aj na naše vlastné záujmy, ktoré sa nemusia vždy zhodovať s tými bruselskými či americkými. Trochu egoizmu by vôbec nebolo na škodu. Robia to tak VŠETKY veľké krajiny, tak prečo nie my?
P.S. Tým, čo si myslia, že som typický zbabelý posluhovač Ruska, odporúčam prečítať si môj článok ešte raz.
