Ži si svoju pravdu

Je výrok, ktorý v dnešných časoch počujeme často. Ty máš svoju pravdu, ja mám svoju pravdu, každý musíme žiť to, čo sa nám javí ako pravdivé a svoje pravdy si navzájom nevnucovať.

Tomuto sa niekedy hovorí univerzalizmus, ktorý v dnešnej generácii zažíva návrat.

Je to filozofická doktrína, pokladanie sveta za nadradený celok, presadzovaná Othmarom Spannom. Tvrdí, že všeobecný sociálny poriadok existuje mimo jednotlivca. Viac ako súbor jednotlivcov je univerzálny poriadok systémom pravidiel a záujmov, ktoré zjednocujú spoločnosť.

Je ťažké vysvetliť svoj pohľad na vec niekomu, kto neustále opakuje: „Máš pravdu! Akurát to nie je pravda pre mňa.“ 

Istý príbeh hovorí o šiestich slepých mužoch, ktorí chceli vedieť, ako vyzerá slon. Priviedli ich teda k slonovi a oni ho začali skúmať. Je jasné, že jediný zmysel, ktorým to mohli urobiť, bol ich hmat.

Títo šiesti muži sa potom spolu stretli a začali sa o slonovi a o tom, ako vyzerá rozprávať. Ich debata sa však stávala čím ďalej, tým hlučnejšou a náruživejšou. Každý nástojil na tom, že slon vyzerá tak, ako ho zažil on. Podľa jedného slon bol ako stena, podľa ďalšieho sa podobal oštepu, podľa iného hadovi, ďalších sa podobal ventilátoru, uchu alebo lanu. Začali sa hádať, na seba kričať až sa napokon v hneve rozišli. Aká to škoda. Keby si boli svoje zistenia pospájali ako mozaiku do jedného celku, nielen že by im z toho vyšiel kompletný obraz slona, ale boli by i oni sami so seba utvorili skupinu priateľov. Namiesto toho sa v hneve rozišli, každý ostal so svojím obrazom a so správaním, ktoré bolo na jeho obraze založené.

Týmto šiestim slepcom sa podobáme my, vo svojej snahe nájsť a pochopiť zmysel života. Každý z nás je schopný pochopiť iba niečo a často to, na čo prídeme, je silne ovplyvnené našimi vlastnými očakávaniami, predsudkami alebo túžbami. Slon je tak veľký, že ho nikdo z nás ani nemôže celého naraz nahmatať. A tak nemožno robiť závery po tak malej chvíľke.

Rada by som vám povedala ešte jeden príbeh. Kopernik stál pred vládnucimi autoritami vtedajšej cirkvi a predstavil im myšlienku, že Slnko je stredobodom vesmíru.

„Nezmysel!“ volali autority. „To je neslýchané! Každý predsa vie, že stredobodom vesmíru je Zem! Ktože si ty, jeden človek, aby si tvrdil, že sa všetci mýlime?“

Kopernik mal, samozrejme, pravdu. Nezáležalo na tom, či mu všetci verili, alebo mu neveril nik. O pravde sa nerozhoduje demokratickým hlasovaním. Či už ide o rozloženie slnečnej sústavy, alebo napríklad o vtelenie Krista.

Pravda je pravdou bez ohľadu na to, koľko ľudí jej verí.

Jadro problému ale leží v srdci. My všetci sme pútnikmi. Nie vždy si to však uvedomujeme. Že tu nie sme navždy, ale iba na doživotie. Každý jeden z nás. Ešte sa nenarodil taký, ktorý by si čokoľvek z tohto sveta vzal. Pre nebo sme sa narodili. Začína sa už dnes. Na tomto svete. Najužitočnejší pre seba i pre druhých sme vtedy, keď sme v pohode, spokojní a šťastní. Vtedy môžu byť takými aj ostatní. 

Stále je to hra o jablko. Neskôr zistíme, že nám rozčuľovanie nijako nepomôže. Že si ním dokonca dlhodobo škodíme. Ale je dôležitým predstupňom k racionalizácii našich problémov. Pochopíme, že ich musíme uniesť. Nič iné nám nezostane. 

Čo sa musí uniesť, sa napokon unesie.