Priateľstvo ako dar

Mať skutočného priateľa je v dnešnej uponáhľanej dobe veľkým darom. Takého, ktorý stojí pri vás v dobrom aj v zlom, povzbudí, nezávidí, dopraje a na oplátku mu stačí len vaše priateľstvo. 

Možno práve cit priateľstva a láska sú  tie sily, ktoré môžu zvnútra, od koreňa podkopať egoizmus, a to tak, že vás nútia celou vašou bytosťou priznať aj tomu druhému taký význam, ktorý v dôsledku egoizmu pociťujeme len k sebe samému.

Osoby a obsadenie tohto príbehu, kôli jeho osobnému presahu, neuvádzam.

    Počas štúdia na vysokej škole, za minulého režimu, platilo nejedno zvláštne pravidlo. Jedno z nich bolo, že kto chcel získať bývanie na internáte, musel vykonávať rôzne činnosti a za ne dostal takzvané body. Ja a moja kamarátka Zuzka, sme teda rozmýšľali, ako ku tým bodom prísť. Najviac bodov bolo za prospech a za vedenie pionierskych oddielov. Mne sa takáto činnosť vôbec nepozdávala, ale vidina ľahko získaných bodov nakoniec zvíťazila.

Náš omyl však spočíval v tom, že to boli tie úplne najťažšie získané body! Dostali sme triedu divochov s prísnou súdružkou učiteľkou. Najskôr sme to chceli vzdať, ale postupne sme súdružku učiteľku i divochov skrotili a stali sa z nás kamaráti. Zakrátko prišla nežná revolúcia, pionieri sa zmenili na obyčajných žiakov a súdružky učiteľky na pani učiteľky. Tak sa naše krotenie divochov oficiálne skončilo. V triede boli aj štyri deti z detského domova, ktoré tam vodievala teta Ľubka. Ponúkla nám možnosť pomáhať v detskom domove ako dobrovoľníčkam, čo by sa nám počítalo do odbornej praxe. Zuzka, keďže už neboli potrebné body na internát, na to kašlala. Ja som tete Ľubke povedala, že nič nesľubujem, ale skúsiť to môžem. Dôvodom bol Adam, malý tmavooký chlapec s veľkým úsmevom, ktorý mi prirástol k srdcu. Tak som sa teda v dohodnutý deň vybrala do domova a tým sa začal  odvíjať príbeh nezvyčajného priateľstva...

Adam je dnes už dospelý a svoj život strávil v detskom domove. Dostal sa tam ako trojročný i so svojou dvojičkou Patrikom. Rodičia ich týrali, tak ich v hroznom stave a podvyživených prijali do nemocnice. Po zotavení ich cesta smerovala priamo do detského domova, ktorý sa stal až do ich dospelosti miestom, kde mali nájsť väčšie šťastie. Adamov život sa však vyvinul lepšie ako ten bratov. Na ňom zanechal krutý prístup rodičov v ranom detstve ťažšie následky – poškodenie mozgu bolo také vážne, že zostal mentálne zaostalý a potreboval nepretržitú špeciálnu starostlivosť.

Hoci žili chlapci v detskom domove rodinného typu, kde bolo veľa detí i personálu, aj pri najväčšej snahe vychovávateľov, to reálny domov deťom nikdy neponúklo. Mali tam naozaj všetko. Jedlo, posteľ, teplo. Po materiálnej stránke im vlastne nič nechýbalo, no chýbala im láska, objatie. To, čo nájdete iba pri dobrej mame a otcovi.

Biologická mama ich počas pobytu v detskom domove navštívila dvakrát.  Pamätal si to úplne presne. Mal vtedy šesť a štrnásť rokov. Vykúpenie zo samoty v podobe adoptívnej rodiny či inej náhradnej starostlivosti sa nekonalo. Takáto rodina môže zvrátiť osud opusteného dieťaťa, nie vždy sa však nájde. O Adama sa s bratom za celé roky vážne nezaujímal nikto. Adam by do adoptívnej rodiny bez brata neodišiel a rodina, ktorá by si osvojila oboch chlapcov spoločne, sa nenašla. Napriek tomu, že boli na seba naviazaní, aj ich cesty sa časom museli rozísť. Patrika ako desaťročného umiestnili do ústavu so špeciálnou zdravotnou starostlivosťou. Adam to znášal ťažko, ale musel  sa vyrovnať s tým, že Paťo je iný a bude mu tam naozaj lepšie. 

Okolo detí sa striedalo veľa vychovávateľov, preto naviazať sa na niekoho, bolo ťažké. Jedna vychovávateľka však pre Adama predsa len znamenala viac.Tete  Ľubke vďačí skutočne za veľa. Dávala mu veľa lásky, ktorá mu chýbala. 

Dôležitým oporným bodom sa stal v jeho živote aj futbal. Adam problematický nebol, študoval s vyznamenaním. Len v jednom období mu dohovárali, aby sa škole venoval viac. Futbal bol vtedy pre neho všetkým. Veľmi v ňom túžil preraziť, dostal sa aj do najlepšieho klubu v hlavnom meste a sníval svoj sen. Aj v tomto smere sa však vtedy prejavilo, že za ním nestáli rodičia. Tak to jednoducho bolo. Časom z neho musel odísť, pričom paradoxom bolo, že sa tam cítil najviac prijatý, od spoluhráčov až po trénerov sa k nemu správali všetci veľmi pekne. Hoci sa s každým snažil vychádzať dobre, hlboké priateľstvá nadviazať, ani vďaka futbalu, nedokázal. Vždy sa po tréningu musel vracať do domova a deti, ktoré pochádzali z rovnakej štvrte či školy, si upevňovali väzby aj mimo tréningov. Chýbala nielen mama a otec, ale aj najlepší priatelia.

Keď som sa, vrámci dobrovoľníctva, úplne neplánovane ocitla v detskom domove, mal  Adam takmer desať rokov. Po nežnej revolúcii som prešla zo štúdia psychológie na ekonómiu a moje dobrovoľníctvo sa skončilo. Študovala som, mala som aj prácu na pol úväzok, priateľov, vzťah s partnerom, ale na podnet Ľubky som prišla na to, že by som dokázala byť oporou niekomu ďalšiemu, podať ďalej to, čo som dostala do života ja a on nie. Adam bol pre mňa ako výkrik do tmy, chlapec, ktorý by v živote pomocnú ruku potreboval ako soľ. Cítila som, že by som mohla pre život  Adama urobiť viac, ako mu len ukázať prácu s počítačom a naučiť ho robiť CV. Postupne sa z povrchného kamarátstva stávalo  priateľstvo. Začala som ho teda navštevovať, zoznámila som ho so svojimi priateľmi, brávali  sme ho na výlety či cez víkendy k svojej rodine. Pre Adama som sa stala súčasťou jeho krehkého sveta. Akousi staršou sestrou, ktorá neprišla iba na jednu milú, súcitnú návštevu.

Obavy z toho, že by sme sa priveľmi naviazali, som nikdy nemala. Brala som to veľmi živelne a neriešila som, ako by to mohlo dopadnúť. Nemala som žiadne očakávania ani od seba, ani od Adama. Prijala som to tak, ako to prišlo. Naopak, kamarátka Zuzka sa nikdy viac nevrátila. Nie každý psychicky návštevy detského domova zvláda. Pre nás, bežných ľudí, je napríklad Adamov život tragický, ale musím povedať, že v domovoch sú ďaleko horšie prípady. Také, čo si nevieme ani predstaviť.  A tie deti s tým žijú každý deň. My by sme nad nimi nemali mať ľútosť, ale  ukázať im, že aj ony môžu žiť lepšie.

Vďaka jednej nadácii som sa stala oficiálne Adamovou kamarátkou, ktorá zo dňa na deň neodíde a snaží sa mu v živote pomáhať. Nie materiálne, ale s budovaním zdravých vzťahov, dobrých návykov a pozitívnych pohľadov na život, ktorý ho čakal, keď detský domov opustil. 

Za tie roky, čo som  Adama navštevovala som  spoznala viacero osudov detí. Najviac ma mrzí, ako väčšina z nich končí. Ak raz z detského domova odídu, nemajú sa už kam vrátiť. Keď nepokračujú ďalej v štúdiu, v 18 rokoch si musia zbaliť kufor a odísť. Nemajú však kam, nevedia, ako si nájsť prácu, ani, čo so životom. Nie sú na to reálne pripravení. Dostanú okolo 900 eur, tešia sa na to, že budú bohatí, ale nevedia, čo to znamená, žiť z mesiaca na mesiac a platiť účty. Mnohé decká preto do 2 týždňov končia na ulici. Oficiálne sú z nich bezdomovci. Bývajú kade-tade u kamarátov, ale to sa nedá večne. 

Adam svoj vstup do dospeláckeho života zvládol lepšie. Hoci je pracovitý a zodpovedný, tiež sa po odchode dostal do krízového momentu. Zrazu zostal úplne sám, medzi štyrmi stenami na jednej ubytovni a doliehal na neho smútok. Zo začiatku mi často volal i tete Ľubke, že mu je smutno, lebo nikto tam na neho nečakal. Ale ja a teta Ľubka sme vždy prišli. Pomohli sme mu rozšíriť aj okruh priateľov, s ktorými sa dnes rád stretne či zavolá. Pokúsili sme sa mu dať aj ten potrebný, reálny obraz na život. Keď  mal 15 rokov, mal predstavu, že vyjde z detského domova a bude strašne úspešný. Bude zarábať veľa peňazí a kúpi si všetko, čo bude chcieť. Snažili sme sa mu pomôcť zreálniť to, čo bude nasledovať, nájsť sebaistotu v rozhodovaní. Cez naše priateľstvo získal druhú rodinu, všetko, o čo sa mohol oprieť, keď mu bolo najhoršie. Tvrdý stret s realitou teda  Adam  prekonal a všetko sa dostalo do správnych koľají. Doštudoval, našiel si slušnú prácu, zamestnal  sa v automobilovom závode a práca ho veľmi baví. Našiel si priateľku a žije spokojný život, takmer rovnaký ako mnohí mladí ľudia z kompletných rodín.