Poľština prevažne vážne

Poľština je druhým najviac používaným slovanským jazykom na svete. Môže sa zdať ako tvrdšia verzia slovenčiny a češtiny. Niektoré slová sa však podobajú len na oko. Takáto podobnosť môže stáť za zrodom mnohých zábavných situácii.

Tak ako Slovákom a Čechom pripadá zábavná poľština, tak zase Poliakom pripadá smiešna slovenčina a čeština. Svet je teda v rovnováhe.

Tam, kde si my vystačímes č, š a ž, Česi ešte s ř, majú Poliaci široký diapazón mäkko znejúcich spoluhlások. Nám síce niektoré znejú rovnako, ale také sz alebo cz sa vyslovuje úplne inak ako ś a ć. Poľština má naviac milý zvyk tieto hlásky spájať do skupín, aby im nebolo smutno, a tak ústny prejav v tomto jazyku šumí ako dážď v húštine za vetra.

• Pri písaní to vyzerá nemenej zaujímavo.

My síce môžeme cudzincov ohurovať zhlukom spoluhlások s minimom samohlások, niekedy aj bez nich (zmrzlina, strč prst skrz krk), ale skúste vysloviť či bez nápovedy napísať poľský jazykolam „W Szczebrzeszynie chrząszcz brzmi w trzcinie“.

Na druhej strane poľština nerobí rozdiel vo výslovnostih a ch, všetko je to ch. Bežný Poliak v tom ani nepočuje rozdiel, tak ako Slovák len ťažko rozlíši tvrdé sz od mäkkého ś. Celkom humorné bolo, keď moja poľská kolegyňa zvykla vyhlasovať: „Idem jesť, som chladná.“ Nejakú dobu trvalo, kým sa ktosi zľutoval a vysvetlil jej, prečo sa na tom všetci uškierame. Detinské, ja viem.

Počtom špecifických hlások poľština mierne predčí slovenčinu i češtinu. My mámeô a ä, Česi ě, Poliaci majú nosové ę, ktoré sa vyslovuje ako  „en“, ďalej ą, ktoré prekvapivo nevyslovujeme ako „an“, ale „on“. Typické pre poľštinu je aj ł, ktoré sa číta ako u, alebo presnejšie ako w. Slovo łoś sa vyslovuje ako uoš, a napríklad łuk (oblúk alebo luk) našim ušiam znie prazvláštne. Schválne, povedzte si to nahlas. Pre odvážnejších pridám ešte jeden jazykolam: "stół z powyłamywanymi nogami". Strážcovia gramatiky, nechajte svoje žabykláče vo vreckách, tá predložka je tam správne. Poľština používa „z“ v druhom i siedmom páde.

Aj obyčajné l je tak trochu chyták, lebo táto hláska sa zásadne vyslovuje mäkko – ľ. Tvrdé l v našom ponímaní nepoznajú, ani dlhé samohlásky. Preto je záludné aj písmenko ó. Vyslovuje sa totiž ako krátke u. Ako k tomu vo vývoji poľského jazyka došlo, je mi záhadou, poľskí školáci však majú dvojicu u/ó v láske asi rovnako ako tí naši i/y. Zato vo výslovnosti i a y je u nich taký výrazný rozdiel, že to naozaj nie je šanca popliesť.

• Aby som však nepísala iba o písmenkách, povedzme si niečo o slovách.

V ľúbozvučnosti a zvukomalebnosti si poľština so slovenčinou môžu podať ruky. I v tom, ako komicky niektoré výrazy pôsobia na druhú stranu. Taký poľský samolot našincovi znie presne tak srandovne ako poliakovi naše lietadlo. Keď už sme pri lietajúcich strojoch, śmigłowiec, teda vrtuľník, je z tej istej kategórie. Ufoludek (kombinácia UFO a ludek, t.j. človiečik) rozosmeje nás, mimozemšťan Poliaka.

Prekvapivé, rozpačité i trápne situácie však môžu nastať hlavne so slovami, ktoré v oboch jazykoch znejú rovnako, no ich význam sa diametrálne odlišuje. Otrepaný vtip so "szukaniem mieszkania a zmeškaním šukania" je zbytočné rozpitvávať. O tom, že v Poľsku je "czerstwy chleb" súci iba na vyhodenie, už tiež bola reč, keď však v obchode počujete Poliaka povedať rodákovi „daj tę puszkę“, neľakajte sa. Chce plechovku, nie pušku. Tá sa po poľsky povie „strzelba“.

Keď už sme pri nákupoch, milé ženy, keď budete obzerať niečo pekné na seba u našich severných susedov,"suknia, sukienka" – to sú šaty. Ak si chcete kúpiť sukňu, „spódnica“ je výraz, ktorý hľadáte. Keď sa vás bude predavačka pýtať „podoba się to pani?“, chce len vedieť, či sa vám to páči.

Ak vám Poliak či Poľka povie„lubie cię“, je to síce pozitívna vec, ale držte ego na uzde. Nevyznal(a) vám lásku, len vám hovorí, že vás má rád/rada. Keby ste však chceli vyjadriť city najhlbšie, povedzte svojmu proťajšku vo vhodnej situácii „kocham cię“. Ak to klapne, možno časom budete chystať aj "ślub", teda sobáš. Mimochodom, sľub sa povie „obietnica“.

• Poľština sa líši od našej rodnej reči aj v tom, že v mnohých prípadoch sa prídavné meno vyskytuje až za podstatným.

"Nowy dom, mały pies, czerwony parasol" – takéto slovné spojenia fungujú úplne rovnako ako u nás. Oproti tomu stoja výrazy ako "szkoła podstawowa" (základná škola), "rura wydechowa" (výfuk) či "kostium kąpielowy" (dámske plavky), ktoré nás svojou opisnosťou dokážu dobre pobaviť. Nečudo, že medzi pospolitým ľudom kolujú humorné kvázipoľské výrazy ako: „kaktus pochodowy“ (jež, reálne jeż alebo jeżyk) alebo „turysta koszulowy“ (blcha, v skutočnosti pchła), baba przebytečna (tchýně/svokra),waky na cicoky (podprsenka) atď. Mne pripadali vtipné naposledy na základnej škole, ale bojovať proti nim je rovnako zbytočné, ako protirečiť veselému Čechovi tvrdiacemu, že „veverka“ sa po slovensky povie drevokocúr.

Už len na okraj spomeniem, že ak požiadate o prasa, dostanete noviny, lebo prasa je tlač a napríklad prasa brukowa je bulvár. Časom si zvyknete, lebo keď to slovo vidíte na každej ulici napísané trikrát, prestanete ho považovať za nadávku.

Odhliadnuc od všetkých komických aspektov, poľština je jazyk bohatý, košatý a pružný, vhodný rovnakou mierou ako na písanie vzletnej poézie a rozsiahlych prozaických diel, tak i na šťavnaté uľavenie si v stresovej situácii. 

Do zobaczenia, przyjaciele.