Inteligentný život je vo vesmíre vzácny. Naša Zem ním bola obdarovaná, chráňme si ho. Každý má právo na život. Chrániť nielen svoj vlastný, ale aj život iných ľudí, aj tých, ktorí prídu po nás.
Na ochranu života je kompetentný každý človek. Bez rozdielu farby pleti, náboženského vyznania, politického zamerania, pohlavia, sexuálnej orientácie, veku, stupňa vzdelania a iného osobného odlíšenia, pretože každý človek je výnimočný, jedinečný a neopakovateľný.
Úplne na to stačí citlivé ľudské srdce. Ak si, napríklad, dokážete predstaviť, ako sa cíti matka, ktorá svojim deťom nemá čo dať jesť, pravdepodobne už viete to najdôležitejšie.
Má človek právo siahnuť na život druhého človeka? Nie, také právo neexistuje a nemôže existovať. Naopak, ale existuje civilná právna ochrana ako ochrana života všetkých pred všetkými. Toto právo je však iba ochrana, samými ľuďmi ustanovená, v podobe odstrašenia a trestu. Podľa právnej logiky, kto siahne na život druhého človeka, siaha tým na svoj vlastný život, pretože trestom je buď smrť, alebo doživotie, prípadne iná radikálna ujma. Život za život. Zničenie života za zničenie života.
Existuje však pozitívna ochrana života – morálna. Morálny človek vie, že nemá právo ohroziť život druhého minimálne preto, lebo mu tento život nedal. Morálny rešpekt k životu druhého, žiaľ, nie je vrodený. Musí sa vypestovať. Vrodený je len pud sebazáchovy, teda ochrana vlastného života, a to za každú cenu. Aj za cenu zabitia druhého v prípade, že ten druhý by siahal na život niekoho.
Napriek tomu dejiny ukazujú, že aj právna ochrana, aj morálka ako pozitívna ochrana života sú slabé, nedostatočné. Ľudia siahajú na životy druhých, zabíjajú. Neriadia sa teda ani právom, ani morálkou.
Ľudia, ako rozumné bytosti, sa riadia dôvodmi. A ako nerozumné bytosti sa riadia motívmi. Majú teda svoje dôvody a motívy, pre ktoré siahajú na životy druhých. Tieto dôvody a motívy sú najrôznejšieho druhu, na ich zoznam by nestačila štandardná dĺžka tejto úvahy. Môže to byť pud sebazáchovy, teda sebaobrana, alebo predstava, že zabitím druhého niečo získam. Odstránim ho z cesty a zmocním sa jeho majetku, územia atď. V každom prípade je za tým predstava, že život druhého má menšiu alebo žiadnu cenu než môj vlastný život . Alebo predstava, že druhý nemá právo na život, to mám iba ja sám.
Každý si teda môže myslieť, že má nejaký dôvod alebo motív siahnuť na život druhého. A že ten dôvod alebo motív ho k tomu oprávňuje. Druhým problémom je, že všetky ľudské dôvody a motívy sú subjektívne. Vytvárajú a vymýšľajú ich ľudia ako subjekty konania. Iba tak si môžeme vysvetliť a pochopiť, že niektoré dôvody a motívy niekto uznáva, kým ten druhý nie, a kladie proti nim svoje dôvody a motívy. Dôvody a motívy proti dôvodom a motívom. Ľudia ako subjekty proti ľuďom ako subjektom. Taká je celkom bežná situácia, taká je realita.
Existujú teda legitímne dôvody a motívy zabíjať? Skôr sa treba pýtať, kto je ten subjekt, ktorý má takéto dôvody a motívy? Ako k nim dospel? A kto by mohol tieto dôvody a motívy urobiť legitímnymi?
Kriminálnici a teroristi sú „jasní” – to sú tí, čo zabíjajú a usilujú o životy druhých „z presvedčenia”, že tí druhí stelesňujú buď prekážku k ich „šťastiu”, alebo „zlo”, ktoré treba zlikvidovať za každú cenu. Zákon ich preto jednoznačne postavil mimo ľudstva.
Ľudstvo obdarené inteligenciou však už dávno vymyslelo odpoveď aj v rovine legitimity a vynašlo – vojnové právo, ius in bello. Aj keď toto právo má rôzne princípy a obmedzenia (týkajúce sa civilistov atď.), je to stále právo zabíjať, pretože vojna sama je pred akýmkoľvek právom a mimo neho. Kategória vojaka akoby tu bola vyňatá z kategórie človeka a vojnová logika hovorí, čím viac vojakov protivníka usmrtím, tým som bližšie k víťazstvu a la playstation.
Vojna človeka proti človeku je však plnom rozsahu ľudská záležitosť. Rozhodujú o nej ľudia, zabíjajú sa v nej ľudia. Mimo akéhokoľvek ľudského práva a morálky. Čo sú to za ciele alebo záujmy, ktoré stoja nad ľudskými životmi?
Zdravý ľudský rozum môže odpovedať: sú to všetko neľudské a protiľudské, nehumánne a antihumánne ciele. Aj keď ľudia sa môžu brániť: my iba chránime svoje životy a životy našich ľudí, hoci aj za cenu ničenia životov druhých. Ak by tí druhí nesnovali úklady o naše životy, nezabíjali by sme ani my.
Nezabiješ a nebudeš ukladať o život druhého. To je prikázanie, na ktoré ľudstvo zatiaľ nedorástlo.
No celý život sa človek učí, než pochopí, že jeho JA je čiastka MY, aká predchádza všetky „ja“ a trvá i po ich zániku. Zomierajúci z posledných síl vystrie prázdne dlane, akoby chcel ukázať, čo nestihol už vypovedať: „Hľa, z tohto sveta si NIČ neodnášam! “
Každé MY žije iba v prítomnom čase. Preto všetko, čo človek chce, čo vie, čo môže vykonať, by mal urobiť hneď a teraz, lebo zajtra môže byť neskoro. Napokon žiadny dej začatý včera, nemusí sa dožiť zajtrajška.
„Ak dané akcie a reakcie dosiahnu absolútne vyrovnané
kvantitatívne veľkosti, vtedy ich spoločná kvalitatívna
hodnota je vždy – nulitná“ (Newton: Zákon akcie a reakcie).
Zákon akcie a reakcie pôsobí všeobecne vo fyzike ako top SÍL, v biológii sporadicky, ako negácia ŽIVOT=SMRŤ.
