Kontrasty života. Sú všade vôkol nás. Učme sa ich vnímať. Sme ľudia. A stačí tak málo, aby sme sa aj my ocitli na hrane. Ľudia sa zabudli dívať do tvárí druhých ľudí. Hoci mnohé problémy by to vyriešilo. Ako?
S Čapkovým Kuglerem kladiem Bohu otázku: „Proč mě ty sám nesoudíš?“
"Protože všechno vím. Kdyby soudcové všechno, ale naprosto všechno věděli, nemohli by také soudit; jen by všemu rozuměli, až by je z toho srdce bolelo. Jakpak bych já tě mohl soudit? Soudce ví jenom o tvých zločinech; ale já vím o tobě všechno. Všechno, Kuglere. A proto tě nemohu soudit."
"Bůh ví o nás všechno. Proto nás chce zachránit. Jen věřit nestačí. To dokáže i Zlý. To co neumí a nechce je důveřovat Bohu."
Kvetná nedeľa nám ukazuje, kto sme. A čoho sme schopní. So svojím HOSANA a UKRIŽUJ.
Stretla som jednu známu, ktorá sa mi v rozhovore sťažovala, ako chodí navštevovať brata, starého mládenca, aby sa o neho postarala. Trápi ju, že pije. Vravela, ako je nahnevaná, keď za ním musí ísť. A ešte nahnevanejšia, keď sa vracia domov.
Samá žaloba na brata. Nevedela som ako jej odpovedať.
Hovorím jej: „Moja drahá, dá sa na to pozrieť aj inak. Ako na osobnú psychohygienu. Prídete. Odídete. Na rozdiel od brata. On trávi so sebou dvadsaťštyri hodín denne. Skúste si predstaviť, že by ste mu "neslúžili", ale boli na jeho mieste. Čo je ľahšie? Poslúžiť mu, alebo si to s ním vymeniť?“
Uhol pohľadu je v živote dôležitý. Keď budeme mať pocit, že naša služba pre druhého je ťažká, keď budeme mať potrebu ostatných kritizovať, skúsme si aspoň na malú chvíľu predstaviť seba samých na ich mieste. Zistíme, že "slúžiť" je pozícia, ktorú by sme takmer nikdy nevymenili s človekom, ktorému máme vypomôcť (samozrejme vrámci vlastných limitov a možností).
Ako povedal spisovateľ Max Kašparů:„Neprepadajme nádeji, sme z najhoršieho vo vnútri." To je vždy ten najlepší spôsob, ako sa postaviť pevne na vlastné nohy. Náš Boh nás neraz čaká na dne. Chce, aby sme sa od neho odrazili. Získali späť stratenú dôstojnosť. Povolanie milovaného syna a dcéry.
„To najťažšie – ale to najdôležitejšie – je milovať život, milovať ho, aj keď človek trpí, pretože život je všetko. Život je Boh a milovať život znamená milovať Boha,“ napísal Lev Nikolajevič Tolstoj v knihe Vojna a mier.
Židovský filozof Emanuel Levinas si svojho času položil otázku:„Prečo bol holokaust?“ Zároveň si odpovedal: „Pretože ľudia sa zabudli dívať do tvárí tých druhých.“
V tom spočíva aj naša záchrana. V láskavom pohľade na druhého človeka. A ten nie je možný bez odpustenia. Sebe. Ostatným. Svojmu Bohu. Bez odpustenia budeme totiž v neustálej vojne. Prenášať na druhých všetko vlastné neodpustenie.
Svetu chýba odpustenie a láska. Pohľad do tváre druhého človeka.
Začiatok konca každého sporu, každej vojny, je práve v tomto pohľade. Je v odpustení.
