Sú naše životy súčasťou jednej veľkej skladačky? Je každý z nás malým kúskom, ktorý niekto tvaruje, otáča a snaží sa ho poskladať?
Je život len sledom náhodných udalostí alebo je v tom niečo viac? Aj keď to možno vždy nechápeme, všetko má zrejme svoj dôvod. Náš život nie je výsledkom okolností, v ktorých sa momentálne nachádzame. Odvíja sa od našich rozhodnutí, ktoré si volíme tu a teraz. Môžeme sa rozhodnúť, ako sa necháme ovplyvniť všetkým okolo, čo sa s nami deje. Osud alebo slobodná vôľa? Téma Rómea a Júlie. Možno to nie je práve totožná situácia, ale buď dovolím, aby ma nejaká osudová udalosť zválcovala alebo to vezmem ako motiváciu a ešte viac pridám. Zo strachu dobrodružstvo. Reakcia na situáciu je teda rovnako dôležitá ako to, čo sa nám zrovna deje...
"Chcem byť v tvojom živote na prvom mieste!" vykríkla zdanlivo oprávnenú požiadavku, ktorá však jej partnera privádzala k zúfalstvu.
"Berieš ma iba ako doplnok svojho života. Pripadá mi, že práca, koníčky, motorka, počítač... majú v živote väčšiu prioritu, ako ja!"
Už sa jej to stalo s niekoľkými mužmi. Tak dlho sa im prispôsobovala, ustupovala, vnucovala, až zakaždým nakoniec odišla.
Na potvrdenia seba samej, na potvrdenie toho, že má nejakú hodnotu, hľadala mnohokrát pozornosť okolia a to najlepšie vo forme neustáleho prúdu väčších či menších úsluh. Pokiaľ sa jej ich nedostávalo, bolo to pre ňu znamením, že prestávala byť úžasná, obdivuhodníá a milovaná. Je to samozrejme tiež istý druh narcizmu, keď napríklad partner slúži ako najdostupnejší zdroj nezdravého sebapotvrdzovania.
"Pretože ja som predsa úžasná princezná, tak on mi musí zaviazať črievičku," myslela si v duchu.
Platilo to pre ňu aj naopak: "Keď on mi úslužne zaväzuje črievičku, tak to znamená, že ja som úžasná princezná."
Volávala tým do sveta: "Haló, ja som tu, starajte sa o mňa, riešte moje problémy! Teraz hneď!"
Pokiaľ jej to nejaký partner odmietol, rozbilo to takmer kompletné základy, na ktorých stála jej osobnosť. A ona si potom prišla bezcenná - navonok zradená a ukrivdená, za čo samozrejme mohol jedine ten "hajzel záhradník" - teda jej partner zvonku.
"Stojím za niečo len vtedy, keď ma bude obdivovať = milovať, keď u neho budem No.1. Akonáhle dá prednosť niekomu či niečomu inému, dáva mi najavo, že som nehodnotné nič...?"
Chybu nehľadala nikdy aj v sebe. Aj keď už tento model zopakovala s niekoľkými partnermi. Je to dilema priamo kráľovská: žiadať záhradníka, aby jej zaviazal črievičku alebo pokúšať Čuřila, aby jej ju vyzul...?
Keď jej niekto zvonku povedal, že by mala prednostne riešiť seba, dať seba samú na prvé miesto, rýchlo zareagovala, že ona predsa nevie byť sebec. Ale áno, vie... Mala požiadavky a očakávania na svoje okolie k svojmu vlastnému prospechu. Verila vo svoju dôležitosť a neprekonateľnosť pre okolie. Lenže to predsa neznamenlo, že dáva u seba zdravo seba samú na prvé miesto.
Tu sme zas pri tom príklade s kyslíkovou maskou, ktorú si hasič musí nasadiť ako prvý a až potom môže zachraňovať ostatných. Naopak, pyšný sebec je ten, ktorý sa ostentatívne obetuje a potom po druhých požaduje vďačnosť a obdiv. A manipuluje ich, aby sa správali podľa jeho predstáv. Je to ten istý sebec, ako ten, kto si hrabe pre seba na úkor iných. Obaja si tým zvyšujú sebahodnotu, ktorej v hĺbke duše neveria.
Akonáhle sa jej partner venoval čomukoľvek inému, mala strach, že sa nevenuje prioritne jej a teda mali problém vo vzťahu. Ale ten problém mala najmä ona, v zmysle nízkeho sebavedomia, ktoré potrebovalo doping zvonku.
Takže kým nepochopí a neprijme, že svoju sebahodnotu môže nájsť sama v sebe (možno aj poznaním samej seba v niekom inom), že zdravá sebaláska nie je sebectvo, že manželstvo nie je automatický nárok na partnera, aby sa správal presne tak, ako ona vyžaduje, pravdepodobne bude stále tým, že sa jej partneri nevenujú, dávajú prednosť niečomu inému a utekajú k tomu od nej, dostávať lekcie, rovnako ako ich dostávala princezná Krasomila od kráľa Miroslava.
Stále platí staré biblické: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého...
***
