Je pravda, že ženy sa o politiku nezaujímajú a všetkých mužov politika zaujíma? Volíte rovnako ako Vaša "polovička"? Koho krúžkújú ženy a koho muži? Ženy vraj vidia hlboko a muži ďaleko.
Volebné právo žien dnes berieme ako úplnú samozrejmosť. 29. februára 1920 bola prijatá Ústava Československej republiky (bola a stále je hodnotená ako jeden z najdemokratickejších základných zákonov európskych štátov medzivojnového obdobia). A tá deklarovala, že sú si všetci rovní vo svojich právach, že majú právo voliť a byť volení. Tento historický moment sa ale najviac dotkol všetkých žien, ktoré dovtedy vôbec voliť nemohli. Pri zrode volebného práva žien v ČSR mal podľa odborníčok kľúčové postavenie prezident Tomáš Garrique Masaryk. On bol zásadne za to, že ČSR bez aktívnej účasti žien nemôže prežiť. S touto novinkou Československá republika predbehla aj mnohé krajiny západnej Európy, získali sme ho v rovnakom roku ako napríklad v USA. Politické strany ženy ako voličky desaťročia ignorovali. Predpokladalo sa, že budú voliť rovnako ako ich manželia či otcovia alebo že sa o politiku nezaujímajú.
Spomeniem výrok veľmi dôležitého slovenského poslanca Ferdiša Jurigu z roku 1915: „Veď pri voľbách by veru nezvolili ani jedného kandidáta, ak by sa nepáčil ženám. Jedine, že by zaplatil tisícke mužov na pijatiku."
Pamätáte si na glosu Jána Wericha, "kto u nich doma rozhoduje o podstatnom vzťahu k Taiwanu (on) a kto o banálnych veciach, ako napríklad čo s výplatou (manželka)? "
Žena vidí hlboko a muž ďaleko.
V rokoch po druhej svetovej vojne tiež platilo, že ženy chodili voliť menej často ako muži. Keď sa však začalo viac hovoriť o emancipácii, feminizme a ženy sa postupne presadzovali na významných a vplyvných pozíciách a častejšie hovorili o zmenách svojho postavenia, politickí stratégovia sa zobudili a zo „ženského hlasu“ urobili významnú súčasť predvolebnej stratégie.To znamenalo emotívne „útočenie“ na ženy cez fotografie kandidátov s deťmi, prejavovanie „záujmu“ o problémy obyčajných žien či napríklad aj voľbu formy vizuálnej koncepcie kampane.
Ako strany miešali nápoj lásky pre ženy – voličky? Väčšinou stavili na osvedčený recept: rovnosť žien, rovnaké príležitosti aj odmenu za prácu, ochranu rodín, podporu v materstve, vzdelanie pre deti, lepšie životné prostredie, zladenie rodinného i profesného života, ľahší návrat matiek do práce...Je to logické. Materstvo je najzraniteľnejším obdobím žien, vtedy čakajú ochranu a pomoc štátu. Ženy sú praktické bytosti, zaujíma ich osud rodiny a tie osvietené aj spravodlivosť v spoločnosti.
Zvyšujúca sa akceptácia žien ako politických líderiek a rastúca polarizácia po ideologickej línii sa prejavili tak, že elektorát sa začal viac rozdeľovať podľa ideologickej identifikácie ako podľa pohlavia. Ak sa žena identifikuje napríklad ako liberálka, je veľmi pravdepodobné, že bude voliť rovnako ako muž –liberál, s ktorým má spoločné viac ako so svojou priateľkou, čo sa hlási ku konzervatívcom. Alebo inak, napríklad v otázke dostupnosti interrupcií, čo je „ženská“ téma, majú k sebe bližšie konzervatívka a konzervatívec ako konzervatívna a liberálna žena.
Sú ženy viac doprava alebo doľava?
Napriek tomu sú ženy ako voličská skupina v niečom špecifické. V posledných rokoch možno pozorovať, že sa na politickom spektre posúvajú viac doľava, hoci v minulosti s nimi mohli rátať skôr konzervatívne strany. Tento obrat sa dá sledovať v posledných asi štyridsiatich rokoch. To celkom neplatilo pre bývalé socialistické krajiny, kde ženy zostávali skôr konzervatívne. Ukazuje sa to v Taliansku, Francúzsku a aj na Slovensku, čo môže súvisieť s tým, že ženy sú častejšie hlboko veriace, ako muži.
Príklon žien k ľavici je ovplyvňovaný viacerými faktormi, pričom najdôležitejším je zrejme ten, že ľavicové politické strany zväčša nehovoria o škrtoch v sociálnej oblasti. V časoch, keď pribúda rodín s matkami ako jedinými živiteľkami, čo často znamená aj odkázanosť na pomoc štátu, ženy volia strany, ktoré ju garantujú. Ďalším významným bodom je to, že vo verejnom sektore pracujú zväčša ženy a vo vlastnom záujme nevolia pravicové strany často volajúce po jeho zoštíhlení.
Ženy tiež preferujú strany, ktoré navrhujú menej investícií do zbrojenia, podporujú menšiny, sú navonok tolerantnejšie, neobmedzujú interrupcie a nepresadzujú „tradičný“ patriarchálny rodinný model.Príklon žien k ľavici však nie je absolútny a ani nemenný.
Žena automaticky nevolí ženu zo solidarity.
Skôr naopak, majú na ne vyššie nároky ako na mužov..Ženy sú známe tým, že sú ku sebe často drsné, hlavne v profesionálnej oblasti a táto rivalita sa prenáša i do politky. Majú aj väčšiu tendenciu hovoriť, že pohlavie kandidáta pre ne nie je dôležité, aby neboli obviňované z feminizmu či pozitívnej diskriminácie. Muži v týchto kategóriách často ani neuvažujú a nemajú potrebu svoju voľbu vysvetľovať ani ospravedlňovať.
Vo svete sa už ľady ženskej solidarity naozaj lámu. Aj v našich končinách ministerstvá obsadzujú z času na čas ženy, aj hlava slovenského štátu je žena. Dôvod dešpektu je taký, že ženám vadí v politke drsnosť a rivalita. Chýbajú im v politike ženské idoly. Hoci ženám političky chýbajú, "nekrúžkujú" ich, volia väčšinou mužov.
Hodia sa muži viac do politiky?
Od roku 1992 klesá počet žien a mužov, ktorí veria, že len muži sú vhodní pre politiku. V súčasnosti s týmto tvrdením nesúhlasia 2/3 žien, ktoré čoraz viac pociťujú existenciu „skleneného stropu“. Príkladom je personálne obsadenie ministerských pozícií. Ženy sa nachádzajú neporovnateľne častejšie medzi námestníčkami ako medzi ministrami.
Keďže ženy zarábajú vo všeobecnosti menej, je menej pravdepodobné, že budú zastávať vyššie pozície, ich hodnota pre politickú stranu je nižšia, ak použijeme tradičné kritériá.
Situácia sa však mení. Čoraz viac mužov verí, že ženy môžu byť aj dobrými političkami.
Ak si však myslíte, že vzdelaný a dobre zarábajúci muž bude viac podporovať ženy v politike ako nevzdelaný muž, mýlite sa. Pretože tu prichádza otázka konkurencie. Menej vzdelaný muž bude k ženám priaznivejší, častejšie si povie „prečo by viac žien nevládlo, možno to polepšia a muži, ktorí vládnu, mi aj tak nevyhovujú“.
Vo všeobecnosti vzdelanie podporuje väčšiu otvorenosť. Tu však vstupujú do hry iné premenné. Vzdelaní muži vedia, že ak do politiky pustia viac žien, znamená to, že určitý počet mužov príde o svoje postavenie. Ich šance na výber sa znížia, keď sa na zoznam pridajú ženy. Poznáme správanie voličov a vieme, že si vyberajú ľudí z prvých miest v zozname bez ohľadu na pohlavie. Samozrejme, že muži politici si kvôli politickej korektnosti povedia, že je dobré, že je v politike viac žien, no niektoré rozhodnutia často odďaľujú.
Muž lovec a žena zberačka plodov.
Máme iné priority, inak vnímame. Preto aj inak volíme. Ženy viac emocionálne, intuitívnejšie, podrobnosti politiky ich veľmi nezaujímajú, pretože sa viacej starajú o rodinu a praktické záležitosti.
Muž-lovec má väčší prehľad o širokoširom priestore okolo seba, žena-zberačka plodov zase väčší zmysel pre detail.
Ženy tiež lepšie čítajú v tvárach ľudí, ľahšie odhalia lož a ??viac im vadí. To je pre politikov handicap. A ďalší rozdiel: žena ako jemnejší tvor má väčší súcit so slabšími, diskriminovanými, hlbšiu citlivosť pre témy, ktoré sa dotýkajú rodiny, zdravia či ekológie. Preto skôr preferujú sociálnejšie strany, napríklad socialistov, zelené či ľudovce.
Stereotyp, že žena bude voliť rovnako ako muž, však nie je pravdivý, pretože do toho vstupujú aj sociálne faktory.
Vzdelaná žena nie je vôbec presvedčená, že jej manžel vie všetko lepšie ako ona. Navyše sa často nevyhne rozhovorom o politike, pretože sa o nej diskutuje v prostredí, v ktorom žije (napr. v práci). Ak je menej vzdelaná, nepracuje, zdržiava sa najmä v kruhu rodiny alebo medzi ľuďmi s podobnými (malými) odbornými skúsenosťami, tak o politike väčšinou nehovorí, ale zaujíma sa o témy, ktoré súvisia skôr s jej bezprostrednou životnou situáciou.
Aj hlasovanie je založené na rôznych mechanizmoch. Voliť nepôjdeme, pretože nám to je jedno. Alebo si povieme, že nepôjdeme voliť, lebo nám nevyhovujú kandidáti, strany, vzťahy, ktoré tam existujú. Efekt je rovnaký, obe pohlavia nechodia voliť. Nie sú to len ženy. Volíme niekoho, lebo veríme, že tento politik zavedie nejakú zmenu či vyrieši dôležité problémy. Ale často volíme práve toho, koho považujeme "za menšie zlo".
