Dary sú rôzne. Mnohí ich vnímajú ako položku znižujúcu základ dane. Niektoré dary sú však očiam neviditeľné. Nemajú na sebe pripnutú cenovku, napriek tomu sú tie najdrahšie. O jednom z nich je môj adventný príbeh.
Bol večer, prvá adventná nedeľa. Tma rýchlo padala. Za sklom okna šantil husto padajúci sneh – z času na čas sa ozvala prudká rana ľadového vetra. Malý Tim sedel sám vo veľkom luxusnom dome. Od rozvodu rodičov musel chlapec žiť niekedy s otcom a niekedy s matkou v striedavej starostlivosti.
Tim mal stráviť tohtoročné vianočné sviatky so svojim otcom. Bohužiaľ pred pár hodinami dostal Timov otec, zaneprázdnený podnikateľ, naliehavý telefonát ohľadom dôležitej obchodnej transakcie, ktorá si vyžadovala jeho okamžitý odchod.
„Chcem byť s tebou, oci, už je to dlho, čo sme spolu večerali. Nechoď preč," prosil.
Otec sa ho snažil upokojiť. „Timi, už fakt musím ísť, zrazu nastala kritická situácia, môžem prísť o firmu a potom nebudeme mať peniaze ani dom. Sľubujem, že už sa to nikdy nestane.“ Dodáva bez toho, aby sa chlapcovi pozrel do očí.
„Čo by si povedal, keby sme spolu vyrazili na dovolenku do Disneylandu?“
„To už si mi už toľkokrát sľúbil,“ povzdychne si Tom.
„Áno, ale v práci boli vždy nepredvídané komplikácie a keď vyrastieš, pochopíš to.“
Objednal si taxík, rýchlo si zbalil veci a odišiel na letisko. Pred odchodom vybalil Timovu obľúbenú jedálenskú súpravu a pripravil jedlo, klaunovu návštevu zaplatil elektronicky z taxíka platobnou kartou. Nemohol predsa len tak nechať dieťa v takom rozpoložení...
Chlapec jedol večeru neochotne a pomaly. Nakoniec jedlo nechal sotva dotknuté - dnes ho to nejako nebavilo.
Zazvonil domový zvonček. Tom otvoril. Pribehol udýchaný klaun. Pár rýchlych čísel - nafukovacie balóniky, šikovne stočené do tvarov zvieratiek, šatky vytiahnuté z prázdnej ruky. Klaun sa smial svojim trikom - Tom mlčal a bol vážny. Každopádne, klaun bol rýchly. Ponáhľal sa. Dnes večer mal veľa objednávok a málo času.
Chlapec zostal sám... Na výber mal množstvo hračiek, počítačových hier a stovky televíznych, káblových a satelitných kanálov. Ale nič chlapca netešilo...Zaplavilo ho ticho... Cítil sa strašne osamelý...
Zrazu si spomenul, ako mu v dávnych radostných chvíľach jeho milovaná babička radila, aby sa v ťažkých chvíľach pomodlil k jeho anjelovi. Tom sústredil myšlienky a vrúcne šepkal:
„Anjel, môj strážca, prosím ťa, aby si ku mne priviedol mamu a otca a nech sme zase šťastní.“
V túto ročnú dobu bola snehová búrka úplne prirodzená. Spôsobila snehovú kalamitu, ktorá znehybnila letisko. Otcovo lietadlo nemohlo vzlietnuť. Timov otec nemal na výber, rezignovane si vzal taxík a vracal sa domov.
Timova mamička práve večerala so svojim priateľom. Zrazu Timova fotografia spadla zo steny a sklo sa rozbilo o podlahu. Žena mala zlý pocit a odišla za synom.
Prichádzali – jeden a potom druhý, v rýchlom slede. Chlapček bol šťastný - tak šťastný, keď oči povedia všetko a jazyk zostane nemý... Prosil rodičov, aby s ním obaja zostali. Rodičia, odzbrojení synovými slzami a prosbami, zostali.
„Mojím vysnívaným darčekom bude, keď sa objímete,“ hovorí spontánne Tom, „rovnako, ako keď som bol malý.“
Muž a žena, akoby ľahko tlačení neviditeľnou silou, sa k sebe priblížili a objali.
Potom spoločne ozdobili vianočný stromček, posedeli pri krbe a pozerali sa do ohňa. Bolo ticho - ale tentoraz veľmi hrejivé ticho, ktoré môže vyčarovať len sila odpustenia a láska ľudských sŕdc...
Tim to prijal ako najväčší dar. Zašepkal: „Ďakujem Ti, Anjel strážny.“
***
"Môžem chápať, čo je to odpustiť. Aj to, čo mi to spôsobí, keď neodpustím. Ale stále je to len na rozumovej úrovni. Musí to prejsť do srdca. Lebo "prijať" to, že odpustím, byť toho súčasťou, je ODPUSTIŤ.
Ak odpustím aj sama sebe, pocítim so sebou súlad a súcit a aj moja láska k sebe i k iným naberie na intenzite. A to je na odpustení vlastne tá najkrajšia vec.
V tom procese sa učím k sebe pristupovať láskavo a so súcitom."
