Čokoľvek sa deje

Dážď netrvá večne. Aj každá búrka raz prehrmí. Predsa keby zo srdca občas nepršalo, nevedelo by ukázať tú nádhernú dúhu, čo skrýva.

Vonku prší.

Vďakabohu.

Každá kvapka je slza.

Tancom ich spojíš,

ako časti duše, vo chvíli traumy väčšej ako ty.

Kedy si povedala: Som nedostatočná?

Kedy si to povedal aj ty?

Kus odvrhnutej duše sa odtrhla.

Ako časť teba, čo nechceš poznať.

To sa nezmení, kým sa pre ňu nevrátiš.

Raz znova prepojíš snívanie.

Na prahu odvahy a vízie sa skloníš k dialógu.

Nemusíš nič hovoriť,

 silnejšia ako odpovede

je otázka.

Čokoľvek sa deje, má nejaký zmysel.

Má korene v niečom,

čo sa poskladalo predtým a umožní niečo,

 čo sa poskladá potom.

Miesto posudzovania,

nakoľko ti to poskladané vyhovuje,

sa naučíš pozorovať to a prispôsobovať sa tomu.

Pretože to je skutočný život.

Nie bezmyšlienkovité snaženie sa vnútiť svetu svoju predstavu.

A to je aj skutočná dôvera.

Nielen preto, že tomu uveríš,

ale preto, lebo už vieš,

že aj keď ten zmysel nevidíš, 

existuje.

A ak nevieš?

Tak málo pozoruješ a veľa posudzuješ.