Vážme si svoj teplý domov. Zima je totiž najnáročnejším obdobím pre ľudí bez domova. Trápi ich chlad, hlad, nemájú svoj priestor. Mnohí túžia mať svoj domov, niektorí sú apatickí a je im to už jedno.
Rio de Janeiro je obrovské brazílske mesto plné rušných ulíc, nádherných budov a skvelých obchodov. Sú tu aj drahé hotely a malebne umiestnené vily bohatých ľudí. Predmestia mesta vyzerajú úplne inak. Existujú štvrte chudobných, ktorých byty sú vyrobené z čohokoľvek: z kusov plechu, tehál, lepenky... Pred takými domami sa hrajú otrhané a často hladné deti. José tu býval tiež. Chlapec si na rodičov nepamätal. Do svojich deviatich rokov býval u svojej tety, a keď zomrela, hlinený dom prevzala iná rodina, ktorú osud siroty nezaujímal. Ulica sa tak stala chlapcovým domovom. Noci trávil vo veľkej krabici, ktorú jedného rána našiel na chodníku pred obchodom.
Svoj kartónový dom umiestnil pod most, kde bývalo viac nájomníkov. Nemal príležitosť zarobiť peniaze, pretože v meste, kde toľko dospelých hľadalo prácu, nikto nechcel zamestnávať deti. Aby prežil, musel žobrať alebo kradnúť. Bohužiaľ sa častejšie uchýlil k tomu druhému. Keď mal hlad, kradol všetko, čo mu prišlo pod ruku, a dával si pozor, aby ho nechytili.
Vianoce sa blížili. Pouličné expozície získali slávnostný ráz. Pre Josého a jeho priateľov to bol najlepší čas, ako na žobranie, tak na krádeže. Obchody boli plné nakupujúcich, tak zaneprázdnených vyberaním vianočných darčekov, že si ani nevšimli, že im chýbajú peňaženky. Niektoré bohaté dámy vkladali peniaze do detských charitných zbierok v presvedčení, že práve v advente je potrebné urobiť dobrý skutok.
Deň pred Štedrým dňom sledovali José a Friderico veľký sklad na hlavnej ulici. Obliekli si svoje najlepšie oblečenie, aby zmiatli ochranku obchodu a vošli dovnútra. Chalani sledovali nakupujúcich. Friderico stál na hliadke a José predstieral, že vyberá vianočný darček. V určitom okamihu sa naskytla skvelá príležitosť. Postaršia pani, naložená balíkmi, dlho vyberala farebné šatky. Cez rameno mala prehodenú koženú tašku. Na stánku bolo mnoho kupujúcich. Žena si ani nevšimla, keď jej José šikovne otvoril kabelku a zobral jej peňaženku. Tejto krádeže by si nikto nevšimol, nebyť toho, že ich niekto nejakú dobu pozorne sledoval. Bol to kňaz. Keď José odchádzal z obchodu, chytil ho za ruku a ticho mu povedal do ucha:
„Synu, vráť, čo si tej pani vzal.“
Friderico, keď videl, čo sa deje, nepozorovane vykĺzol bočnými dverami. Vydesený chlapec zostal sám s cudzím mužom. Neisto vykročil smerom k žene, ktorá stále stála pri stánku. Predstierajúc, že zdvihne peňaženku, povedal:
„Určite vám vypadla z kabelky, pretože ju máte ešte otvorenú.“
„Ó, ďakujem, aký zdvorilý a čestný chlapec,“ zvolala žena šťastne. Vytiahla z peňaženky nejaké peniaze a dala ich chlapcovi.
„Vezmi si to, prosím. Dáš si sladkosti.“
„Ďakujem, nie je treba,“ povedal v rozpakoch a rýchlo opustil obchod.
Kňaz naňho čakal pri dverách.
„Povedz mi, prečo kradneš?“ Spýtal sa.
Chlapec sklonil hlavu.
„Mám hlad,“ odpovedal ticho. „Nemám rodinu a musím sa o seba postarať sám. Nikde nie je práca. Skúšal som predávať korálky, ale starší chlapci ma vyhnali a vzali tovar.“
– Kde bývaš? spýtal sa kňaz.
„Pod mostom v krabici.“
„Ak chceš, môžeš ísť so mnou,“ ponúkol kňaz. A keď súhlasil, vzal ho na faru.
Po jedle, ktoré José zjedol „rýchlosťou svetla“, mu kňaz ponúkol prácu pri výrobe vianočných ozdôb. Šťastný chlapec s týmto návrhom súhlasil.
„No, poďme do kostola. Z dosiek postavíme stajňu a jasličky. Dúfam, že vieš, ako používať kladivo.“
„Jasne, často som tete opravoval dom.“
José vedel o Bohu len málo, aj keď si pamätal niektoré náboženské príbehy od svojej tety. Tak sa nesmelo spýtal:
„To je Ježiško, že? Ale prečo leží v jasličkách?“
„Áno, táto figúrka predstavuje Pána Ježiša, Syna Božieho, ktorý, chce spasiť všetkých ľudí, prišiel na svet ako človek. Narodil sa v Betleheme v chudobnej stajni, pretože v hostinci pre neho nebolo miesto. Bol bezdomovec ako ty, aj keď ako Boh mohol mať všetko bohatstvo sveta,“ vysvetlil kňaz.
„Boh bez domova...,“ premýšľal chlapec.
Večer otec Edmundo, tak kňaz volal, chcel chlapca nechať cez noc na fare a neskôr dať do sirotinca, ktorý prevádzkovali mníšky.
„Zatiaľ nemôžem zostať. Musím ísť k svojim priateľom, ale ak mi to dovolíte, vezmem zvyšky večere pre nich,“ požiadal José.
„Sestra Anna ti pripraví balíček jedla.“
Druhý deň za úsvitu bol chlapec v kostole a dychtivo sa pustil do práce.
„Rád by som dorobil betlehem, ale bez zaplatenia. Veď my bezdomovci musíme držať spolu. A ešte niečo, priatelia vám ďakujú za jedlo. Pýtajú sa, či sem môžu prísť pomôcť,“ navrhol José.
„Jasné, vždy sa nejaká práca nájde,“ odpovedal kňaz.
Po týchto slovách chlapec vybehol z kostola. Po chvíli vstúpilo do chrámu niekoľko chlapcov.
„Tak, priatelia, pustite sa do práce, pretože bezdomovec Boh čaká na svoj byt,“ nariadil José.
„ Idem povedať sestrám, že musíme pripraviť viac na večeru. Tiež zvážime, ako vám pomôcť,“ povedal kňaz a odišiel smerom k fare.
Deti zostali v sirotinci. Teraz mali nielen strechu nad hlavou, ale aj jedlo. Mohli sa tiež učiť. Pravdepodobne sa pýtate, čo sa stalo s Josém?
Ukázalo sa, že je nesmierne nadané dieťa, a keď vyrástol, stal sa kňazom. Nikdy nezabudol na tých najchudobnejších. Často navštevoval chudobné štvrte, ktoré ostatný svet zavrhol. Mimoriadne sa staral o deti bez domova, pamätal si, že kedysi bol jedným z nich.
***
