Náše životy sú príbehy so začiatkom a koncom.Niektoré sa prelínajú,môžeme sa z nich niečo naučiť a je dobré predávať si ich ďalej.Láska bez podmienok, prijatie a odpustenie pomôžu vyliečiť rany a dať to, čo chýba v našom živote.
"Nádej je naše večné svetlo.
Je snáď všetko premožiteľné?
Najťažšie sa prekonávajú prekážky,
ktoré sa nám zdajú nezdolateľné."
„Ideme na nároďák!“ Všetci kričíme a skáčeme. Kevin, Jaro a Miro sa objímajú a stále poskakujú. Chcem sa pridať a dotknem sa Kevina, aby som vstúpil do kruhu. Na chvíľu sa zastavia. „Ach, tu si. Dobrá práca, Timo,“ povie Kevin, keď ma objime.
Som tam celý čas, ale nikto ma nevidí. V prekážkovej štafete som najmladší, ale som rýchly. Pri behu nechávam za sebou kožu svojej hanblivosti a cítim sa ako jazdec na mongolskej stepi, slobodný, bez hraníc.
Všetci utekajú k svojim rodičom na tribúnu. Moja mama tam nie je. Opäť. Beriem do ruky mobil a volám jej. Chvíľu trvá, kým zodvihne: „Áno, ahoj drahý.“ „Mami, vyhrali sme kraj a ideme na národné kolo,“ hovorím jedným dychom. „Super! Porozprávame sa neskôr; vyzdvihnem ťa.“
Chcem jej povedať: „Prečo na mňa nie si hrdá? Všetci ostatní rodičia sú tu, prečo nie ty? Vidíš ma? Záleží mi na tom.“ Ale poviem iba: „OK, uvidíme sa čoskoro.“
Je neskoro, po 21:00. Všetky autobusy z pretekov dávno dorazili, sú vyložené a všetci rodičia si vyzdvihli svoje deti, ale moja mama tu ešte nie je. Tréner so mnou čaká. Len stojíme. Za rohom zabočuje rýchle auto; je to mamina Toyota. Tréner ma potľapká po pleci. „Dobrá práca Cariboo,“ a odíde. Prečo ma volá Cariboo, nikto nevie, ale je to tak. „Je mi veľmi ľúto, že meškám,“ povie mama. Čas prirýchlo letí.“
Chce sa mi od sklamania plakať a povedať jej, že neznášam byť vždy posledný, koho vyzdvihnú, a že nikdy neprišla na moje preteky, školské hry alebo čokoľvek iné; chcel som sa jej spýtať, prečo si na mňa neurobí čas. Ale pozriem sa na ňu a vidím jej unavené oči, zovreté, odhodlané pery a poviem len: „To je v poriadku, mami, chápem.“
Jej pery sú zovreté odkedy sme prišli do hlavného mesta, ako by mama povedala: „s dvoma kusmi batožiny, trojročným (ja) a 500 eurami.“ Môj otec nikdy za nami neprišiel a vždy, keď sa na to mamy pýtam, odpovedá: „Nehovorme o tom.“ Takto riešime všetko – nehovoríme o „tom“.
Počas nasledujúcich týždňov nasledujú cviky, svalové bolesti, zadýchanie, kolabovanie na trati. Tréner nikdy nie je dojatý žiadnou z našich sťažností. „Pohni sa!“ Jeho hlas sa rozlieha po štadióne. Obklopuje nás. Prekvapivo sa vždy rýchlo spamätáme. Každý z nás rešpektuje tohto mrzutého muža, ktorý nikdy veľa nehovorí, len toľko, aby udal smer, nikdy nepovie výraznú chválu, iba potľapkanie po pleci a krátke: „Dobre si to urobil.“ Stačí nám vedieť, že je na nás hrdý.
Konečne, nároďák! Moja mama ide so mnou na preteky po prvýkrát. Šoféruje. Sedím vedľa nej a mám sluchátka na ušiach, aby som zostal v zóne, známej aj ako „Nechcem hovoriť“. V zásade sa nikdy takmer vôbec nerozprávame; iba vykonávame činnosti.
Naša prekážková štafeta sa koná v prvý deň podujatia. Fotenie, presúvanie sa z jedného miesta na druhé, intenzívne, zaujaté tváre, medzitým sa ako družstvá navzájom porovnávame. Všetci sa tešíme, očakávame, čakáme.
Je čas — zahrievame sa. Sme ako dostihové kone: nervózne poskakujeme, plytko dýchame, hlavy vztýčené. Tréner nás volá: „Počúvajte, toto je poradie: Kevin, Jaro, Miro, Cariboo.“ Prikyvujeme. Ale mne sa v krku robí hrča. Nikdy nebežím posledný; to je vždy pozícia Mira. Všetci kráčame na štartovú čiaru. Strečing, beh na mieste. Srdce sa mi nervózne chveje.
Viem, ako sa Kevin cíti. Nohy na štartéri, pripravené k výbuchu. Od hlavy až cez svaly, výbuch vôle a energie napredovať.
Sledujem, ako stráca sekundy, ale je koordinovaný a vrazí kolík do Jarovej ruky. Jaro je koncentrovaný a získava nejaké sekundy, ale naša štafeta je až tretia. Miro sa rozbehne a má stabilný, silný krok. Raz, dva tri, skok. Má krásny rytmus a je na druhom mieste.
Musím spečatiť výhru. Musím! Miro mi buchne kolíkom po ruke a ja explodujem vpred.
Neexistuje žiadna myšlienka. Toto je rutina; stovky hodín cvičenia. Svaly vytrénované, dýchanie skrotené; naučený rytmus. Presne viem, kedy nohy začnú páliť a moje dýchanie sa rozšíri, synkopuje. Raz, dva, tri, skok. Bez váhania. Svaly sa začnú napĺňať bolesťou. Dýcham! Moje srdce bije rituálom, ktorý udržuje môj rytmus: raz, dva, tri, skok.
Počujem ako tréner kričí: „Pohni sa!“ Jeho hlas ku mne prichádza ako vlna zosilnená tribúnami. V takmer pavlovskej reakcii pokračujem. Srdce mi bije rýchlo a nahlas ako bubon. Moje myšlienky sa kolíšu s pulzom krvi. Dav na tribúnach kričí. Vnímam ho, ale zvuky sú tlmené.
Nikoho pred sebou nevidím. Moje nohy sú ťažké. Bolesť mi preniká do svalov, aby ich naplnila tekutým olovom, moja koža pod tlakom pulzuje.
Svet okolo mňa je stále rozmazaný, kryje ma vrstva hustej bielej hmly. Pozerám sa pred seba, ale ešte nevidím cieľovú čiaru.
Ľudia sa predkláňajú cez okraje tribúny, ruky pevne zvierajú; kričia. Horí mi hruď. Úplne strácam rytmus. Je to chaotické. Nemám dostatok vzduchu. Kde je môj bubon – kde je moje srdce? Znovu počujem trénera, ale som ako v zapečatenom pohári.
Ozve sa prasknutie a zapečatené sklo sa rozbije, keď dopadám na tartan a ťahám poslednú prekážku dolu.
Zdvíham sa a bežím do cieľa, aby ma nediskvalifikovali, hoci môj svet sa práve zrútil. Sklamal som všetkých. S plačom utekám von a schovávam sa. Nohy mám celé krvavé, ale to ma nebolí. Všetkých som sklamal.
Po chvíli sa vraciam, ale zdá sa, že ma nikto nevidí, aj keď okolo nich prechádzam a hľadám mamu. Nachádzam ju na tribúne, ďaleko od všetkých ostatných. Vidím jej červené opuchnuté oči a viem, že plakala. Nechcem sa jej pozerať do očí. „Môžeme odísť, prosím?“
Nájdeme svoju izbu v hoteli. Cítim sa nepríjemne. Moja mama nič nehovorí, nechá ma, aby som sa rozložil a ja zašepkám: „Odídem z tímu. Nikto ma nebude chcieť, všetkých som sklamal.“
„Nie, láska! To nie je pravda. Mali ste najlepší čas na pretekoch. Bola to nehoda.“ Pokračuje vo svojom logickom argumente, aby som sa cítil dobre, ale počujem len jej jemný hlas. Matne vnímam tento zamatový hlas, ktorý sa ku mne dostáva ako teplé objatie a potom opakujem medzi vzlykmi: „Si…nikdy na mojich pretekoch…vždy neskoro…nehovoríme…o otcovi…nemáš čas … nie si na mňa hrdá.“ Moja matka zažmurká a jej hlas sa stíši: „Chcela som pre nás dvoch postaviť silnejšiu loď, aby sme boli v bezpečí, ale veľa z toho, čo hovoríš môžeme zmeniť. A milujem ťa a som na teba hrdá každú sekundu.“
Som smädný po tých slovách, vbehnem jej do náručia. Drží ma bez akéhokoľvek náznaku netrpezlivosti.
Na druhý deň sa vraciame na trať. Som nervózny, ale všetci sa správajú, akoby sa nič nestalo a rozprávajú sa so mnou; vidia ma. Stratil som svoju neviditeľnosť? Som vďačný, ale mám dieru v žalúdku, keď vidím trať.
Kráčam smerom k trénerovi, aby som mu povedal, že som pripravený znova pretekať. Vidí ma a kričí: „Zahrievaj sa, Cariboo, bežíš 200.“
Obzriem sa dozadu na mamu a usmejeme sa na seba…
*písané pre blogosféra
