Aká je hodnota ľudského života?

Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení k jej zopakovaniu. Povedal filozof George Santayana. Čas ukázuje, že toto tvrdenie je pravdivé. Naozaj by sme sa mali opýtať:"Môžeme si dovoliť nepoučiť sa z histórie?"

Jeden z najväčších a najsmutnejších príkladov tejto pravdy je prvá svetová vojna. 

Konflikt, ktorý zásadne prekreslil politickú mapu sveta, predovšetkým Európy a priamo či nepriamo zapríčinil zánik viacerých štátnych útvarov, napr. nemeckej, rakúsko-uhorskej či ruskej monarchie, ale aj predtým samostatných balkánskych monarchií.

Prvá svetová vojna so sebou priniesla spoločenské zmeny. V súvislosti s odchodom mužskej pracovnej sily na bojiská a masovým zamestnávaním žien v kľúčových hospodárskych odvetviach, bola impulzom emancipácie a zrovnoprávnenia oboch pohlaví.

Tvrdé podmienky neskorších mierových zmlúv zapríčinili ďalšie budúce konflikty. Komplex poníženia bol výrazne rozšírený napr. v nemeckej či maďarskej spoločnosti, v Taliansku sa zase udomácnil pocit ukrátenia, vyplývajúci z minimálneho územného zisku. USA si po prvej svetovej vojne potvrdili svoju ekonomickú dominanciu, Japonsko si zase upevnilo svoje postavenie v oblasti Tichého oceánu.

Ani po ukončení prvej svetovej vojny nebola Európa pokojným miestom. Vznikli nové štáty, ktoré mali medzi sebou územné nezrovnalosti. Tak vznikali regionálne konflikty - v bývalých častiach Ruska a Rakúsko-Uhorska, či grécko-turecká vojna. Balkánsky polostrov i územie Československa patrili k etnicky veľmi pestrým územiam, čo bolo základom pre ďalšie problémy do budúcnosti. Aj boje medzi prívržencami a odporcami nových revolučných myšlienok, medzi ľavicovými a pravicovými hnutiami, prinášali množstvo obetí. Nárast nacionalizmu a rozmach totalitných režimov, kumulovanie spoločenských i hospodárskych problémov v Európe pripravovali živnú pôdu na rozpútanie ešte ničivejšej svetovej vojny.

Majú vojny pre nás v súčasnom svete nejaké ponaučenia? 

Mali by sa v našej globalizovanej spoločnosti, kde sa niektorí odborníci domnievajú, že sa veľká vojna medzi svetovými mocnosťami už nikdy nezopakuje, klásť takéto otázky?

To dáva iný smer potrebe pozrieť sa do histórie. Naozaj by sme sa mali opýtať: Môžeme si dovoliť nepoučiť sa z histórie?

História je zbierka príbehov,  ktoré vytvorili ľudia o ľuďoch, ako ste Vy a ja.

Keď určíme, čo zlyhalo a čo fungovalo, môžeme použiť príklady z minulosti na vytvorenie lepšej budúcnosti.  História nám tiež umožňuje trochu lepšie pochopiť dnešné udalosti. Napríklad súčasnú situáciu na Blízkom východe či vojnu Ruska a Ukrajiny.

Prvá svetová vojna bola katastrofou, ktorá stála milióny životov na celom svete. Viac než štyri roky bojov si napokon vyžiadalo životy takmer 10 miliónov vojakov a približne 7 miliónov civilistov, ďalšie milióny mužov sa domov vrátili chorých a zmrzačených. Zranených bolo vyše 20 000 000 ľudí. Väčšinu obetí vojny tvorili vojaci, ktorí zomierali často veľmi mladí. Ťažké dopady to malo na ich osirelé rodiny a ďalšie generácie. Niektorí to nazývajú pojmom „stratená generácia“.

Vojna zároveň vošla do histórie prvotným či významnejším použitím mnohých technických vynálezov doby – tankov, bojových otravných plynov, plameňometov, ponoriek, vzdušného navádzania delostreleckej paľby pomocou rádia, leteckého fotografovania, stíhacieho i bombardovacieho letectva, vzducholodí, lietadlových lodí atď.

V rozmedzí niekoľkých rokov sa celkom zmenila taktika vedenia vojny. Kým v roku 1914 armády stále vo významnej miere nasadzovali proti guľometným postaveniam kavalériu, v roku 1918 o výsledku bojov rozhodovali často menšie a mobilné skupiny dobre vyzbrojených vojakov a krátka, no o to intenzívnejšia a premyslenejšia paľba delostrelcov.

Počas väčšiny svojho trvania mala táto vojna charakter zákopovej, teda pozičnej vojny a to nielen na západnom fronte, ale i na východných bojiskách, talianskom či srbskom fronte. Obrancovia mali pred útočníkmi taktickú výhodu, ofenzívy sprevádzala úvodná delostrelecká streľba, následne boli útočiaci vojaci vystavení paľbe z opevnených postavení a museli prekonávať ťažko priechodné zátarasy a prekážky z ostnatého drôtu. To však bolo pre tisíce vojakov istou smrťou. Keď sa nebojovalo, ohrozovali vojakov ostreľovači, život im strpčovalo blato, potkany, špina, vlhkosť, mrazy a rôzne choroby.

Čo sa môžeme naučiť z tejto ohromujúcej straty na životoch? Čo je ešte dôležitejšie?

Každý ľudský život je dar. Vidíme však túto úctu k ľudskému životu v celej histórii a v našej dnešnej spoločnosti? 

Stratégie vedenia vojny, ktoré vymysleli ľudia, ukazujú nedostatok úcty k ľudskému životu tým, že používajú potenciál hlavne mladých mužov (s celým životom pred sebou) ako pešiakov vo svojich geopolitických hrách. Dnešný pohľad na počet vrážd v celosvetovom meradle tiež ukazuje, že znehodnocovanie ľudského života je celosvetovým problémom.

Dejiny nezmeníme. Základné ponaučenie, ktoré by sme si mohli vziať je, že by sme mali mať vždy najvyššiu úctu k ľudskému životu a vážiť si ho.

História nám to ukazuje. Poučíme sa z toho? Alebo budeme odsúdení si to zopakovať?