V to ráno som vstávala zavčasu. Pred domom ma v aute už netrpezlivo vyčkával kolega a smerovali sme na pracovnú poradu do hlavného mesta.
Ponorení do rannej hmly sme vyrážali veľmi zavčasu, aby sme sa vyhli ranným zápcham pred mestom. Cesta nám ubiehala v pohode a bez problémov. Zaparkovali sme v podzemných garážach Eurovey a za rohom nastúpili do električky. Cesta autom na miesto určenia porady by nám totiž trvala oveľa dlhšie, ako keď použijeme električku.
Električka si išla po svojich koľajniciach, autá sa ospalo vliekli v neuveriteľne dlhom rade natlačené husto za sebou a pomaly sa posúvali. Niekedy sa zdalo, akoby sa ani nehýbali. V porovnaní s nimi je električka rýchle metro. Bola nezvykle poloprázdna, možno preto, lebo ráno chodia električky intenzívnejšie. Ale na jednotlivých zastávkach sa postupne zaplňovala ešte rozospatými ľuďmi.
Pred nami sedela stará pani s klobúčikom na hlave a s francúzskou barlou položenou vedľa sedadla. Prisadla si ku nej mladá mamička s približne trojročnou kričiacou a zmietajúcou sa ratolesťou v rozkošných ružových šatôčkach. Ticho narúšali iba hlasné výmeny dialógov medzi mamičkou a dcérkou. Malý anjelik, ako ju mamička oslovovala, ale neusedel na sedadle, rôzne sa tam krútil, vrtel, kopal nožičkami, až spadol na podlahu. Mamička si ju nakoniec posadila na kolená, ale ani tak ju nespacifikovala. Malá šermovala rúčkami a pri tom intenzívne kopala vedľa sediacu starú pani. Pani to chvíľku vydržala, ale potom slušne poprosila mamičku, aby dcérku aspoň posadila inak, lebo ju kope do boľavého kolena. Mamička sa rozčúlene oborila na starú pani, že je to verejný dopravný prostriedok a jej dcérka má dovolené byť sama sebou a správať sa a rozhodovať všade tak, ako uzná za vhodné.
Svoj monológ zakončila slovami: „Ja totiž svoju dcéru vychovávam demokraticky.“
Vedľa stál mladý vysoký chlapec v mikine s kapucňou na hlave. Vypočul si, čo povedala mladá mamička. Pristúpil ku jej sedadlu, vybral si žuvačku z úst a prilepil jej ju na čelo so slovami : „Aj mňa vychovávali demokraticky.“
Mladá pani náhle "onemela", zotrela si vreckovou z čela žuvačku a na ďalšej zastávke vystúpila. Či prehodnotila svoj názor na výchovu dcérky, sme sa už nedozvedeli.
Krásne kvety - takt a úcta - v dnešnej dobe nie sú samozrejmosťou. Mali by sme ich zalievať našou pozornosťou a láskou, aby nezahynuli, ale spokojne kvitli i pre ďalšie generácie.
