Baj baj twenty tú

Letní povídka pro Víkend MF DNES   Na brehu Dunajského ramena stála osamelá postava a balansovala na kameňoch, aby nespadla. Udržať rovnováhu zavčas rána po namáhavej noci vôbec nebolo také jednoduché,, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

“Bŕŕŕŕ, br“

“Nesmúť za mnouuuu, nájdi si inúúú!“ pod príšerne falošným hlasom sa zatriasla inak pokojná hladina Dunaja.

Keby toto zaznelo o niekoľko kilometrov západnejšie, spustil by tento repertoár v tomto prevedení hádam jednu menšiu miestnu lavínu.

Na inom mieste tento istý súzvuk tónov pravidelne vyvoláva následne odovzdávanie rôznych cien a ocenení, potľapkávanie po pleci, dojemné ďakovanie širokému príbuzenstvu /možno dosť často je aj táto rodinná ďakovačka oprávnená/, presun sošiek a iných keramických príšeriek, ktoré by sa určite najlepšie vynímali na záhrade s umelým jazierkom a pravými trpaslíkmi.

Tu sa ale nič neodovzdávalo, ba ani len zuby /boli preriedené, ale boli vlastné a zatiaľ ako tak držali – štát na ne v tom čase neprispieval, /a neskôr asi tiež nebude aj keď časť národa tomu verí, a tá druhá v to dúfa/. Zuby boli žlté a nebolo prečo a komu tlieskať /to možno nie je ani teraz, ale davy sa dajú ovplyvniť a dokonca aj roztlieskať. V roku 1976 sa dokonca podarilo aj rozosmiať – niektorých ... asi piatich občanov./

“Poď bílou alejú.....“

Bobry z Dunaja sa už dávnejšie stiahli o dvesto metrov vyššie a zároveň znížili svoj plánovaný počet mláďat. Presne podľa pravidla tri krát a dosť. Počúvať ranný Milanov spev, doobedňajšie a celovečerné hádky skupiny bezdomovcov a popritom vychovávať mladé, aby boli užitočnými členmi bobrej spoločnosti, to bolo nad bobrie sily. Niekoľko prírodovedcov potom mohlo s úžasom sledovať bobriu rodinku zblízka a napísať o nej jednu kandidátsku a dve dizertačné práce. Bobry neboli krotké, iba boli trošku nahluchlé od slovenských evergreenov. /Skutočne boli na dunajskom ramene zaznamenané mimoriadne krotké bobry. Počet kandidátskych prác na tému „krotký bobor na Dunaji“ nie je overený./

Dunajská voda v tejto malej zátoke tvorila základ pre osobnú hygienu skupiny bezdomovcov, ale najmä pre Milana. Tí ostatní, si až tak na čistotu nepotrpeli. Prastará zažltnutá ohnutá zubná kefka s dva krát zatočenou anatomickou rúčkou, trochu vypĺznutá s posledným umelohmotným porastom, ktorý sa krútil všetkými smermi /neviem čo by na túto kefku povedala komora zubárov, ale myslím, že by to Milana ani veľmi nezaujímalo/, usilovne jazdila sem a tam po Milanových preriedených zuboch.

Zo zadného vrecka nohavíc trčal dlhý kus kravaty s vyblednutými obrázkami golfových palíc. Štruktúrou golfové palice nápadne pripomínali morzeovku. 

Milan patril ku skupinke bezdomovcov. Nikdy nemal rád frontu pred kúpeľňou. Bol šťastne ženatým spolumajiteľom dva plus jedna plus jeden kus v plienkach. Potom si jeho polovička našla iného, jeho šéf si tiež našiel inú, iba Milan nič nenašiel a ani veľmi nehľadal. Naopak strácal postupne, až sa ocitol najprv na ulici a neskôr na lukratívnom pozemku pod mostom /v čase, keď toto vyjde, ak k tomu vôbec príde, bude ten pozemok ešte zaujímavejší a nebudú sa oň biť iba partie bezdomovcov/.

Skrátená verzia kádrového posudku znie: “niekedy sa najprv zamyslí, než niečo ukradne, alebo vyžobre. A niekedy sa zamyslí až potom.“

Zubnú kefku vystriedala žiletka podobnej kvality a približne rovnakého veku. Z Wilkinsonovej žiletky postupne povypadávali písmenká, ostal už iba Son s veľmi symbolickým občasným ostrím. Milan voľne a plynulo prešiel z „pod bielou alejú“ na:

“Dedinka v úúúúdolíííí, biele domčeky“

Časť kaprov sa pokúsila hrať na lososy a zamierila proti prúdu. Ešte šťastie že sa v Dunaji nevyskytujú veľryby. S ich jemnejším sluchom by tých sebevrážd na pravom brehu rieky bolo určite ešte viac. Možno by k tomu stačil iba letmý pohľad na architektonické skvosty, ako je galéria, alebo panelákové sídlisko z obdobia pozdného najrozvinutejšieho socializmu. /Historické upresnenie – Brežnev v období najväčšieho rozmachu jeho obočia./

Architektonické skvosty sa rovnomerne rozvíjali po oboch brehoch Dunaja, a iba niekoľko dosť bezvýznamných budov ako napríklad Dóm Sv. Martina bránili v jednoliatosti celku a ničím neskazenej ohyzdnosti. Škoda.

“Tventy tú, ci fix“, Milan na chvíľu prerušil svoj spev a zaklial. Z dlane mu vykĺzol kúsok mydla a okamžite si to namieril po prúde Dunaja veľkou rýchlosťou. Milan sa za ním iba ľútostivo obzrel. Kedy a ako sa dostane k ďalšiemu kúsku mydla, to netušil. Časť tváre už mal umytú a na tom zvyšku sa to aj tak nedalo poznať.

„Tventy tú, baj baj“ zatrúbil na rozlúčku Milan.

“Tventy tú“ a „baj baj“ tvorili základ zvyškov Milanovej angličtiny. /Zvyšky základov tvorilo niekoľko osamotených nepravidelných slovies, ktoré ale Milan pravidelne vytiahol na zemský povrch, trochu oprášil, pridal nejakú tú koncovku z ruštiny a pád z nemčiny./ Zároveň táto anglická číslovka určovala poradie mydla, ktoré si to hasilo dolu Dunajom. Bolo to dvadsiate ôsme mydlo – šieste s lesnou vôňou, druhé ružové a tretie s kónickým tvarom. Pozostávalo zo zvyškov šestky /z dámskej kabelky, už nik ani netuší, ako sa k nej dostali, ale máločo bolo z nej použiteľné/ a osmičky /návšteva samoobsluhy spojená so samoobslúžením sa/ a ako stopový prvok sa k tomu zrejme samostatne primiešali zvyšky zo Zuzinej kuchyne.

Milana chytil smútok. K dvadsaťosmičke si vypestoval vzťah – pamätal si presne kde a kedy ukradol jej jednotlivé časti a za tých pár dní si k nej vypestoval, možno by bol lepší výraz vyformoval  vzťah. Pretože aj dvadsaťosmička prešla formálnymi zmenami. Niektoré jej časti sa deformovali a iné sa informovali. Koncom minulého týždňa nadobudlo dvadsiate ôsme mydlo Zuzanine tvary. Kvalifikovaný psychológ by z uvedeného kúska mydla mohol určiť mieru deformácie Milanovho vzťahu k matke /kvalifikovaný matematik by z tých kriviek vypočítal Milanovu konštantu //ešte kvalifikovanejší ekonóm by z toho urobil odhad vývoja priemernej mzdy a hrubého domáceho produktu na najbližších päť rokov// So zvýšenou spotrebou mydla v danom ohybe Dunaja tieto odhady nerátali.

“Tventy tú“ – Milan v období svojej najväčšej kariéry začal navštevovať jazykové kurzy. Najprv to boli niekoľko rokov kurzy ruštiny, ktoré sa pravidelne striedali s kurzom Čo vieš o sovietskom Zväze a s poslednými vzrušujúcimi novinkami o Veľkej októbrovej revolúcii. /Tak neviem, má sa to písať s veľkými písmenkami, alebo radšej menšími, keď to nebolo ani veľké a ani sa to neodohrávalo v októbri a navyše streľbu z člna /aurora/ aj tak asi nik nemohol počuť a možno ani nechcel počuť./

 Neskôr Milan začal navštevovať kurzy angličtiny. Mali ich tí istí lektori, ako na ruštinu a naučil sa zhruba to isté. Teda minimum. Pribudlo mu v hlave niekoľko nepravidelných slovies, s ktorými aj tak nevedel čo začať. Prípadne im občas prirazil z ľubovoľnej strany ruskú koncovku. V hlave sa mu preháňali osamelé hevnty a wudnty a k nim sa občas priplavil depresívny opustený derdydas.

Je utorok ráno. Začal sa normálny pracovný deň a ten sa týka aj skupiny bezdomovcov,  ktorá si za svoj domov zvolila útulné miesto s primeranou vetracou jednotkou pod starým bratislavským mostom. To, že sú  všetci tak trošku nezamestnaní, ešte neznamená, že nemusia pracovať.

Trošku. Niečo má na svedomí Marx a niečo situácia v podmostovom zásobovaní. Jednoducho občas sa musí pracovať, alebo inak povedané : kradnúť /v prípadoch krajnej núdze aj žobrať/. Skupinku bezdomovcov tvorili dvaja muži, jedna žena a jeden pes. Staršie osoby rôzneho pohlavia a v rôznom stupni duševného a telesného rozkladu. Niektorí z nich ešte spali, ale Milan už bol hore.

Mohutný výbuch z jednej z dvoch konzerv, ukončil rannú idylu a súčasne aj  dlhý život jednej nemenovanej a neochutnanej pečeňovej paštéty, aj keď táto mala vydržať až do roku 2010.

Nevydržala. Konzerva prežila Husákov novoročný prejav. To bol dosť slušný výkon zo strany konzervy. /Pretože novoročné prejavy našich štátnikov sa všeobecne zaraďujú medzi tie ťažšie stráviteľné produkty. V niektorých odborných literatúrach sa dokonca uvádza :“Nevhodné pre priamu konzumáciu!“/

Zmenili sa kalórie na džauly, nežnú revolúciu – neskôr bol návod na jej otvorenie veľmi zle preložený do češtiny, zároveň prelepil Gottwaldov portrét a urobil z neho jednookého Žižku. Prežila odchod sovietskych vojsk, ba dokonca aj vstup do únie, ktorý ju poznačil ešte menšími písmenkami ale vo viacerých jazykoch a s priťapnutou cenou v eurách. Nad jednookým Gottwaldom sa zjavila svätožiara žltých hviezdičiek. Konzerva skončila svoj život na 0,5 euro. Za túto cenu sa ale nikdy nepredala, pretože bola poctivo ukradnutá. Niekoľko žltých hviezdičiek s modrými rozstrapkanými okrajmi - spolu so zvyškami paštéty ešte chvíľu márne poletovalo z konára na konár.