Zozelená ako fras

Stala som sa majiteľom záhrady. Deti mali občas pocit, že by sa tam malo niečo dopestovať. Niečo by malo kvitnúť a prinášať radosť a plody. A ja by som mala byť nadšená, že sa môžem oháňať motykou a hrabľami. Preto už niekoľko rokov sadím v rôznych obdobiach  paradajky na to najslnečnejšie miesto. Moje prvé paradajky začínajú tam, kedy iní končia. V októbri mám niekoľko zelených plodov, ktoré ma rodina donúti pred prichádzajúcimi mrazmi obrať. V nádeji, že sčervenajú a budú sa dať jesť.

Tieto pokusy na mne a na paradajkách prebiehajú už niekoľko sezón vždy s tým istým výsledkom.

Podobne sú na tom aj všetky cibuľoviny. Buď tými drahými cibuľkami kŕmim podzemnú armádu, alebo netuším, pretože máločo vyrastie – prvý rok mám jeden dva tulipány a potom už len listy. Krásne zelené, ale listy. Pamiatka na to, že tam kedysi bol jeden holandský skoro metrový tulipán.

Návšteva v predajni s kríkmi stromčekmi a kvetmi dopadla poľa predpokladov. Predávala mi to dlhoročná učiteľka hry na klavíri. A tak odborný výklad k jednotlivým rastlinám bol asi takýto:

„Chcípne na jeseň,“ rozlíšenie jednoročných rastlín od trvaliek. U mňa sa každá rastlina tvári ako jednoročná a niekedy – dosť často odporúči sa ešte skôr ako na jeseň. Pripaží listy, zožltne a naposledy vydýchne  a položí sa niekam k záhonom, za predpokladu, že by tam nejaké boli.

„Zozelená ako fras“ bolo označenie pre nádherne modré rastliny, ktoré ale u mňa nielenže nikdy neboli modré, ale okamžite nasledovali príklad jednoročiek, „trvaliek“ a vôbec všetkého okrem žihľavy a brečtana.

„Bojuj, alebo zhyň“ kúpila som si niekoľko polochcíplých kvetiniek vo výpredaji. Postávali s pripaženými listami medzi kávou a lentilkami. So sklonenými a trochu vypelichanými hlavami. Tie ktoré mali na sebe kvety som okamžite dala do košíka. Nad jedným bez kvetov som chvíľu meditovala, ale ani porovnávacou metódou s ostatnými som nebola schopná určiť aké kvety a akej farby by to mohlo mať, keby to malo. Ak tam bude ešte zajtra v objatí medzi lentilkami, možno sa na ním zľutujem.  Nakoniec už som si zobrala zviera z útulku a po čase sa spamätalo a darilo sa mu u nás celkom dobre.  Lenže to nikdy nebola nemá bytosť. Buď to štekalo, alebo mňaukalo. Ježkovia v záhrade boli výnimka, došli sami, vykonali dlhú posvätnú púť od evanjelického cintorína až do našej záhrady a iba občas ich počul človek v noci škaredo kliať pri nejakom kríku. Keďže sa na tom cintoríne už nepochováva – okrem pár významných a niekoľko bezvýznamných osobností za posledné obdobie, chodia ježkovia húfne umierať ku mne. Húfne znamená asi dvaja na jar a jeden na jeseň.

Tento rok bolo divné leto. Môj figovník sa rozhodol, že vyjde na polcesty v ústrety orechu: po ceste zhltol višňu ako malinu a rozťahoval sa ako je široký, kam sa len dalo. A keďže bolo teplo a slnko tak rodil. Obdarovávala som všetkých naokolo čerstvými figami, ale bolo to málo. Prešla som na výrobu figového lekváru a pretože chuťovo napriek vylepšeniam nie je nič moc, odvolávala som sa na jeho blahodarné liečivé účinky a ďalej som  rozdávala fľašky so zázračným blemcákom.