Architekt v dome

Bude mať dom menej chýb, ak to spraví tancujúci odborník s plochými nohami a okrúhlou pečiatkou? Alebo s okrúhlymi nohami a tancujúcou pečiatkou. Neviem vyskúšala som skoro všetky možné kombinácie a odrody remesla architektonického. Chvíľami bolo dosť tektonické a vrásnenia prebiehali v pravidelných intervaloch.

Moji rodičia sa nasťahovali do domu, o ktorý sa štyridsať rokov staral štát. Nemôžem štátu vyčítať nič. Staral so nás a dom mojich rodičov tak, ako o ostatné svoje ovečky v košiari, obohnanom drôtom a s niekoľkými rozzúrenými psami a s bačom večne naloženým v liehu drmoliacom svoj otčenáš o troch zdrojoch a troch súčastiach socializmu.

Prvého architekta do domu dovliekla niektorá z mojich pampersovo opravárenských firiem /iba na jedno použite/. Stál v čiernom obleku nehybne opretý o stenu na chodbe. Trochu pripomínal nebožtíka, ktorý čaká až mu obložia truhlu bielym saténom, aby si mohol konečne ľahnúť. Opatrne som ho obišla a uvažovala nad tým, že by to ešte mohol byť bezdomovec. Do rodu architektov by som ho nezaradila určite. To skôr k tým nebožtíkom čakajúcim vo fronte na biely satén v kombinácii s moreným dubom.

Preto ma potešilo, keď som ho po rokoch som ho videla v televízii tancovať v nejakej súťaži. Držali sme mu palce a niekoľkými kolami sa šťastne pretancoval. Aj keď jeho tanec pripomínal skôr to voľné postávanie a opieranie sa na mojej chodbe.

Druhý architekt v poradí, neviem aké mal nohy, ale nemal okrúhlu pečiatku. Bol urastený, blonďavý ešte s vlastnými vlasmi a možno aj zubami, ale bez vlastnej pečiatky. Najprv sľuboval, že je to otázka krátkeho času – deň, týždeň mesiac a potom sa už viac neukázal. Ani on a ani jeho pečiatka.

Ďalší zahorel spravodlivým hnevom vysokým plameňom, keď moje dieťa trvalo na niektorých z jeho pohľadu absolútne nezmyselných veciach. Ten malý detail, že tam bude bývať ona so svojou rodinou, bol nepodstatný. Bolo to v priamom rozpore s jeho architektonickými názormi a možno aj s tými názormi, ktoré mu vštepila jeho alma mater. Mal pečiatku a mal svoje názory, na ktorých zotrvával v spravodlivom rozhorčení.

Potom sa do toho vrhla ďalšia moja známa. Zároveň aj s manželom a pravdepodobne si počas toho riešili svoje vzájomné manželské spory, pretože som za celé obdobie dostala iba časť výkresov a ani tam nesedeli centimetre. To bolo zároveň ale prvý a posledný raz, čo som k tomu pustila niekoho známeho. Mala som pocit, že si na stavbe podkrovia nemusím rozhádzať všetky kamarátstva. A že by som sa, až sa stavebné práce jedného pekného dňa skončia, rada stretla s niekým, hoci aj na ulici.

Na budúci týždeň štartuje v televízii nová súťaž talentov. Rozmýšľam, ktorému z mojich architektov pošlem svoj hlas.