Zostal mi prázdny rámik a z nazbieraných obrázkov života, neviem nájsť taký, čo by do neho pasoval...
Lebo to nie je rámik z Ikei... Našla som ho v starožitníctve a chcela som do neho vložiť fotku čo vystihuje všetko, mne v živote najdrahšie, aby som sa pri pohľade na ňu mohla usmiať, pocítiť pokoj v duši a povedať si, takto som to chcela a takto žijem. Prehrabávam albumy s nafotenými spomienkami a stále na mna zíra prázdno orámované pozláteným obdĺžnikom,
Fotky, na ktorých sme obe moje deti a ja šťastná, je aj moj manžel. Bývalý.
Alebo je na nich dom, kde sme si rozbili rodinu, nábytok, čo všetok zostal tam, aj s knihami. Alebo záhrada, veľká jak futbalové ihrisko, kde som stále vysádzala vždy nové a nové tuje, lebo nikdy dlhšie neprežili nápor našeho psa. Za roky som tam nakosila metráky trávy a od Veľkej noci do Všechsvätých som sa tešila na zimu, keď nebudem musieť vytŕhať burinu okolo chodníkov a plotov. A potom nakydalo a ja som dopotená odhadzovala pre zmenu metráky snehu, aby som sa dostala k autu v garáži.
Schovávam ich v škatuli a neodvážim sa vyložiť ani jednu z nich.
Bojím sa, že sa mi bude o našom dome snívať častejšie.
Mám strach, že spomienky privlečú so sebou pochybnosti o správnosti mojich rozhodnutí a v závese ľútosť nad neochotou a neschopnosťou opravovať pokazené a radšej to jednoducho odhodiť.
