Dve eurá k dobru.

Po vyše dvojhodinovom blúdení Viedňou egyptský Rakúšan Mohamed priam hmatateľne ľutoval chvíľu, keď podľahol môjmu prosebnému pohľadu a modlikaniu,

aby v poslednej dnešnej rozvážke našiel miesto v modrom Jumperi pre moje „nové“ kreslo, čo som vysnorila v bazáre z druhej ruky.  

Za výdatného prizerania sa jeho kolegov z expedície, Mohamed na piaty krvopotný pokus napratal masívny ušiak do dodávky, už na prasknutie plnej nábytku nejakého tiežvyznávača nákupov tovaru „s dušou“, patinou a prijateľnou cenou.

Bradatý Ind v turbane a dvaja postarší belosi kvalifikovane poskakovali okolo a úspešne sa vyhýbali prípadnému kontaktu s hebedom, čo som si zamilovala na prvý pohľad a bezpodmienečne ho chcela mať doma už dnes večer.

Pár percentná zľava, čo ponúkali v prípade vyplatenia z ruky v kombinácii s okamžitým odvozom, sľubovala čistý zisk dvanásť eur.

Trochu som aj zaklipkala mihalnicami, rozhodujúca však bola moja oduševnenosť a hlavne ponuka na vyplatenie transportu na ruku bez blokovania. Tak sme si s novým kámošom tľapli, naťukal do navigácie moju adresu a ponúkol mi, že s kreslom zvezie aj mňa. Odfrčali sme, on s dobrým pocitom, že si načierno prilepší k oficiálnej rozvážke, ja pyšná, ako sa viem o seba postarať. A, dvanásť eur, je dvanásť eur!

Prvú hodinu som si ani neuvedomila, ako ubehla, lebo diskutovať s echtovným moslimom v reči, ktorej obaja rozumieme sa mi tak často nepritrafí.

Potom som sa najskôr pozastavila nad tým, že je ešte len štvrtok no centrum je upchaté jak v piatok poobede a následne mi trklo, že podľa správnosti, my nemáme pred Operou čo hľadať!

To tak, keď neskontroluješ ako egypťan zadá adresu do navigácie!

S malou dušičkou som upozornila, že ideme nejak blbo, ale na prekvapenie, chlapík zostal v pohode, šmykol to správnejším smerom, mávol rukou nad zdržaním a príjemný dialóg pokračoval. Porovnávali a ohovárali sme všetky možné národnosti melúce sa vo Viedni. Samozrejme, slováci a egypťania dopadli najlepšie!

Kým sme došli do cieľa, stopli nás ešte policajti, lebo zadné dvere sa kvôli môjmu kreslu nedali úplne zavrieť, istila to sťahovacia guma.

Tí pedanti v modrobielom aute s majákom spokutovali Mohamedove dobré srdce. Koľko zaplatil neviem, bola som rada, že nám dovolili pokračovať, bo som tvrdila, že to už máme len kúsok a čo ja si s ušiakom počnem na kraji štvorprúdovky?!

To už asi obetavý Mohamed prehodnocoval svoj pozitívny názor na slovenky, čo mal vďaka bývalej frajerke zo Žiliny a myslím, že definitívne a totálne som naše dobré meno dokafrala, keď sme si znova nadišli vyše šesť kilometrov, tentoraz mojou vinou.

Vyložil kreslo pred vchodom, ponúkla som mu o desať eur viac, ako bola dohoda a prisľubila, že dohodím kšeft, ak niekto známy bude potrebovať odvoz. Zdalo sa mi, že sa skôr preľakol, ako potešil.