Tragédia lodi nádeje

  STRUMA - najväčšia námorná civilná katastrofa II. svetovej vojny. Na konci roku 1941 sa II. svetová vojna dostala do svojej strašnej fázy. 

V tom období Nemci zavraždili v rumunskom meste asi 4000 Židov a medzi rumunskými Židmi vypukol strach a panika. Každý z nich hľadal akúkoľvek cestu k úteku. Boli bezmocní .... Takmer celá Európa bola okupovaná hitlerovským Nemeckom. Turecko kvôli svojim dobrým vzťahom s hitlerovským Nemeckom nedovoľovalo, aby Židia išli cez Turecko do Izraela, napriek tomu ale mnoho Židov bolo ochotných urobiť všetko, čo bolo v ich silách, aby aspoň zachránili svoje deti. Tak si prečítali v novinách, o nejakej transatlantickej lodi patriacej gréckej spoločnosti s panamskou vlajkou, v reklame bola úmyselne použitá fotografia Queen Mary. Ale skutočná loď bola postavená niekedy v roku 1867, merala 46 metrov a bola z dreva s maximálnou kapacitou 100 cestujúcich.

Loď STRUMA mala prezývku "Tlsťoch"!

Loď STRUMA pri Istanbule

Cestovné z rumunského prístavného mesta Constantia do Izraela stálo 1000, - USD. Židia predali všetko, čo mali, aby mohli svoje deti a niektorí aj sami seba, dostať z Rumunska do Izraela. Loď bola schátraná, napriek tomu Židom neostávalo nič iné než to, že sa s loďou dostanú až do Izraela. Bola to ich posledná nádej. Na loď s maximálnu kapacitou 100 ľudí bolo umiestnených 769 "cestujúcich" a mala jednu jedinú toaletu. Strava cestujúcich spočívala v tom, že dostali jeden pomaranč, trochu pistácií a cukor a raz za 3 dni čaj. Tretí deň sa na ceste pokazil motor lode a kapitán zobral všetko, čo mali cestujúci pri sebe (zlaté cenné predmety) za opravu motora a keď loď dorazila do Istanbulu, praskol tentoraz motor a loď už nebola schopná plavby.

Hoci loď vysielala S.O.S., turecké pobrežné jednotky nedovolili lodi priblížiť sa k prístavu.

Jeden fyzicky zdatný mladík skúsil jednej noci preplávať k brehu, podarilo sa mu to, ale následne bol pobrežnou hliadkou zadržaný a prevezený späť na loď.

Vtedy sa v Turecku žijúcemu Židovi Simonovi Brodovi podarilo podplatiť niektorých tureckých činiteľov, aby aspoň jemu dovolili raz za tri dni priviezť na loď stravu, ktorú financovali Židia z USA.

Po 62 strašných dňoch pre tých, ktorí boli na lodi, sa Anglicko konečne rozhodlo prijať 28 detí vo veku od 11 do 16 rokov. Ale Turecko na to nepristúpilo a nedovolilo, aby týchto 28 detí opustilo loď.

Židia na lodi pri istanbulskom brehu napísali na biele prestieradlo: "Pomoc ženám". A to nemali robiť, v onú noc 200 tureckých policajtov vtrhlo na loď a nielen že roztrhali nápis, ale zmlátili do krvi všetkých a zavreli ich do spodnej časti lode, do všetkých priestorov, kde ich len mohli uzavrieť, aby neboli vidieť na lodi. A poškodili steny lode ako len mohli, priviazali loď za svoj turecký ťahač a odviezli ju na hlboké Čierne more, nechali loď tam a vrátili sa späť.

Loď nádeje čakala na svoju smrť vo vlnách Čierneho mora so 769 Židmi na palube ....

Ako to bolo presne, to nevieme, podľa pofidérneho, ničím nepodloženého oficiálneho tvrdenia Turecka, nejaká sovietska ponorka údajne vyslala signál a keď z lode nedostala odpoveď, tak loď považovala za nepriateľskú a zostrelila ju, ale údajne .... to je tá verzia a lá Turecko ....

24. februára 1942 cesta, ktorá sa začala 14.12.1941, skončila na dne Čierneho mora. Zo všetkých 769 ľudských duší sa zachránil iba jeden jediný človek Dávid Stoliar.

Kým bol Dávid zachránený - vo svojich pamätiach to opisuje - chcel zo zúfalstva vytiahnuť z vrecka vreckový nôž a podrezať si tepny, z chladu však jeho prsty už nemali silu nôž otvoriť .... bolo mu 19 rokov ... a dodnes nie je objasnené, ako je možné, že sa v blízkosti nachádzala turecká loď, ktorá zachránila Dávida, o ktorom si mysleli, že patrí k personálu ....

Vtedy ale aj dlho potom všetci zvaľovali vinu na Sovietov, ale zabudli na skutočnosť, že predseda vlády Turecka Refik Saydam v týchto dňoch nezabudol s úmyslom získať väčšie sympatie u hitlerovského Nemecka zdieľať v týchto osudových dňoch pre 769 ľudských duší: "Turecko nebude predsa poskytovať pomoc nežiaducim ľuďom. Toto je naša cesta. Preto sme ich nenechali vystúpiť z lodi v Istanbule ".....

Desiatky rokov nikto nesmel v Turecku o tej ohavnosti písať, bádať, publikovať. Keď v roku 1990 filmová spoločnosť Umut Sanat (Umenie nádeje) chcela o tomto natáčať film, nebolo jej to dovolené.

V roku 2000 Angličan Greg Buxton, vnuk jedného z personálu lode, keď chcel v tom mieste hľadať trosky lode pod morom, Turci mu to nedovolili!

Pár rokov neskôr konečne jedna spoločnosť predsa dostala povolenie - podľa všetkého vďaka nehoráznym úplatkom - našla skutočne len šesť míľ - to jest vo výsostných vodách - ďaleko od tureckých brehov v hĺbke 70-80 m trosky lode ...

Dávid Stoliar, ktorý vďaka nadľudskému úsiliu Simona Broda smel krátko zostať v Turecku, sa následne ilegálne dostal cez Sýriu do Izraela, tam sa dal k anglickej armáde, bojoval proti Nacistom, po vojne odišiel do USA do Oregonu. Cez Sýriu až do Izraela šiel bosý a tak v Oregone po rokoch založil továreň na topánky a neuveriteľne zbohatol. V roku 2001 pricestoval do Turecka, našiel toho, kto mu - hoci aj nechtiac - zachránil život a odmenil sa mu až pred tromi rokmi keď vo veku 91 rokov zomrel.

Len v Izraeli v meste Ashod v podobe plastiky sa smie ľudstvo dozvedieť o tej ľudskej ohavnosti spáchanej na úkor ľudskosti.