O básnících a písničkářích

Je písníčkář taky básník? Toť otázka, na kterou jde odpovědět jedině v zákopech, zatímco nepřítel právě provozuje dělostřeleckou přípravu, která činí z každého smrtelného chropotu skutečnou poezii a píseň života zároveň...

            Básnik, o ktorom si teraz čo-to povieme, je ozaj veľký. Pravdupovediac, je tak veľký, že žiadneho väčšieho  básnika už niet.

            A teraz sa pozrieme, čo tento najväčší básnik práve robí.

            Náš najväčší básnik ide po ulici hlboko zamyslený. Vtom vrazí do Dostojevského, ľaľa, rovno pred domom Petraševského!

            „Ha! Dostojevskij bol u Petraševského, to musím nahlásiť!“ povie si básnik, vezme nohy na plecia a uteká za cárom, aby mu o tom povedal.

            „Ďakujem ti, môj milý. Si vskutku veľmi múdry, že si mi to nahlásil. Dostojevského nechám za to popraviť, a teba odmením. Povedz, čo si želáš?“ pýta sa cár nášho vychýreného básnika.

            „Neželám si nič iné, než aby si ma poslal na Krym do vyhnanstva, lebo túžim napísať báseň o Bachčisarajskej fontáne. Takú nádhernú báseň, ktorá ma urobí nesmrteľným,“ želá si básnik.

            „Si ozaj múdry,“ povie cár a pokračuje, „pošlem ťa na Krym do vyhnanstva, ak si to želáš. No nad rámec toho ťa rovnako urobím aj nesmrteľným, lebo ti dám Vysockého cenu.“

            Náš básnik po týchto slovách zbledne.

            „Vysockého cenu? Veď tá sa dáva iba udavačom!“ vykríkne básnik.

            „Veď ty si udavač, azda si čosi iné? Ak sa dobre pamätám, sám si raz povedal, že keď niekoho udáme, tak sa stáva súčasťou nás samotných či čosi také,“ povie cár.

            „Ja tú cenu nechcem! Keď ju dostanem, tak sa všetci dozvedia, že som udavač!“ bráni sa básnik.

            „Veď všetci vedia tak ako tak, že si udavač, ničoho sa neboj,“ odpovie cár a dodá, „nemôžeš Vysockého cenu odmietnuť, lebo taká je moja vôľa. Ja som cár a vyznamenanie od cára sa neodmieta, iba ak by si chcel skončiť ako Dostojevskij a ani by ťa nemusel ník udávať.“

            Čo má básnik teraz robiť?

            Musí voľky-nevoľky, chtiac-nechtiac, Vysockého cenu prijať, aby si zachránil svoj život.

            A tak cár pripne básnikovi Vysockého cenu a básnik sa za to cárovi ukloní. No, cár nezabudne na svoj sľub a pošle básnika na Krym do vyhnanstva, ako si básnik želal.

            A tak básnik píše báseň o Bachčisarajskej fontáne a na hrudi sa mu ligoce Vysockého cena, lebo také vyznamenanie, čo dostanete od cára, naozaj nie je možné vrátiť, také vyznamenanie je na celý dlhý ľudský život. Takého vyznamenania sa už nijako nezbavíte i keby ste napísali hocijakú nesmrteľnú báseň, ktorú by poznali aj malé deti...                

              

Nominujte autora do ankety Bloger roku

Autor: Karel Trčálek | neděle 11.2.2024 15:24 | karma článku: 21,64 | přečteno: 367x