Zvláštna ZOO

Minulý víkend som navštívila veľmi zvláštnu ZOO. Videla som biele kone, Pigičajky, extrémne radikálne perzské mačiatka a čistokrvné novinárske kačice. 

V ten deň trošku mrholilo a ja som sa bála, či zvieratá nebudú pozatvárané v búdach, ale môj sprievodca prisahal, že týmto zvieratám príroda neprekáža. Myslia si totiž, že ju majú pod kontrolou.

Prehliadku sme začali, ako inak, nákupom cukrovej vaty do zásoby. Cítila som sa ako Alenka, teda vlastne Lenka v ríši divov, zamotaná do sladkých vlákien a pripravená na zážitok. Môj sprievodca sa volal Sebastián, a prekvapilo ma, že je oblečený v obleku, s kravatou pekne zaviazanou na dvojitý Windsor. Jeho sako malo farbu Kaki, ale inak vôbec nepripomínal človeka, ktorý pracuje v ZOO.

"Naša ZOO je celkom iná než ste možno zvyknutá, slečna," podal mi ruku, aby mi pomohol naskočiť do rozheganého vozíka. V priehradke predo mnou boli tmavé slnečné okuliare.

V prvej ohrade, pri ktorej sme spomalili, sa spokojne páslo stádo bielych koní.

"Sú celkom noví. Keď sme ich zakúpili, boli celkom ojedinelí, ale dnes ich má mnoho podnikov. Pozrite, ako nevinne vyzerajú."

Nechápavo som pokrútila hlavou. Kone vonkoncom nevyzerali podnikateľsky, ak by som ich mala popísať, použila by som celkom iné prídavné meno. Trebárs rozprávkové. Alebo statné.

"Biele kone ťahajú ekonomiku," vysvetlil mi Sebastián. Biele kone sa mi veľmi nepáčili. Sebastián ale povedal, že sa do toho nerozumiem, a pokračovali sme ďalej.

Pred ďalšou ohradou ma zarazil nepríjemný zápach. Tak nejako si predstavujem, že smrdia hobbitie nohy po celodennom putovaní.

"Nasaďte si, prosím, slnečné okuliare," prikázal mi Sebastián rázne. Namietla, že okuliare mi ťažko pomôžu, a že skôr potrebujem štipec na nos.

"Nie, nie. Žiaden štipec. Tie okuliare, slečna. Už sa blížime."

Ohrada bola plná trusu a neveľkých tvorov plahočiacich sa v blate.

"To sú hyeny?" prižmúrila som oči a utrela si spakruky sklá, na ktoré zablúdilo niekoľko dotieravých kvapiek dažďa.

"To sú bulvárne hyeny," zdôraznil Sebastián, "Pozor na ne, pokúsia sa vás odfotografovať. Preto tie okuliare."

Môj sprievodca mal pravdu. Len čo nás hyeny zacítili, začali sa ozlomkrky hrnúť k železnému pletivu. Skákali pritom jedna na druhú, a iba ostnatý drôt navrchu im zabránil v útoku. V labách držali fotoaparáty a diktafóny a srsť mali vypĺznutú a špinavú až hrôza.

"Neľutujte ich, madam. Dostanú dobre nažrať. Ale teraz pozor, pri nasledujúcom výbehu iba spomalíme, nesmie sa tam zastavovať."

Informačná tabuľa pred stroho pôsobiacim betónovým výbehom ma informovala, že v ňom prebývajú nacistické svine. Opýtala som sa, či v tejto ZOO nájdem aj zvieratá, z ktorých sa mi nebude robiť zle od žalúdka. Sebastián sa zamyslel.

"Môžem vás zaviezť k voliére plagiátorských papagájov. Alebo tu máme aj špeciálne vyšľachtené chrty  - bez chrbtovej kosti a s vynikajúcim nadaním pre politiku, sú u nás zákonom chránené."

"Nie som zvedavá na také tvory. Nemáte trebárs vycvičené slony, vtipné delfíny, alebo aspoň bobra?"

"To, bohužiaľ, nie. Bobor už dávno nikoho nezaujíma, predali sme ho japonskej ZOO. Ale máme tu celý kŕdeľ čistokrvných novinárskych kačíc."

"A smiem ich kŕmiť?"

"Záleží na vás, slečna. Môžete ich trebárs provokovať. Alebo ich zavádzať. To majú obzvlášť rady," potešil sa sprievodca. Keď som navrhla, že im hodím vysušený rohlík, sklamane ma zaviezol k ďalšej atrakcii - pavilónu hmyzu. Zaujali ma tam najmä pavúky. Sebastián mi ukázal veľkého ruského karakurta, ktorý práve ohlodával nožičku ukrajinskej pradiarke. Chudera pradiarka sa snažila brániť, ale bolo jej to málo platné, pretože akurát táto konkrétna nožička sa rozhodla, že sa vlastne cíti byť ruská a bola by na ruskú stranu odcupitala aj sama. Ostatné pavúky sa netvárili nadšene, pretože sa im nepáčil spôsob, akým karakurt na pradiarku zaútočil, ale báli sa zareagovať. 

Videla som aj ekoaly z voľného chovu, Pigičajky a extrémne radikálne perzské mačiatka. Potom sme pokračovali po drevenej lávke k zvláštnemu výbehu.

Polovica tohto výbehu mala podobu bazéna so studenou vodou, druhá pripomínala juhoamerickú step. Vo vode sa veselo čvachtali tučniaky bok po boku s chlpatými lamami pasúcimi sa obďaleč trávou. Lamy vyzerali takmer obyčajne, akurát mali červené oči popretkávané žilkami, akoby sa pridlho pozerali na monitor.

"Lamy a tučniaky v jednej klietke? Nie je to neprirodzené?"

"Ale vôbec nie, práve naopak," mávol rukou Sebastián a ešte mi ukázal pištiace počítačové myši, ktoré za káble viseli z jedného bidielka, "Týmito ich kŕmime. Ale aj tráva im stačí. Tieto lamy sa dokážu nabúrať do akéhokoľvek účtu na internete. Nenechajte sa oklamať ich mierumilovným zovňajškom, dokážu byť veľmi nebezpečné a iba ťažko sa nechajú skrotiť. Ak súhlasíte, presunieme sa do pavilónu goríl. Slovenské Gorily sú veľmi plaché a mnohí slovenskí zoológovia tvrdia, že vôbec neexistujú. To je, samozrejme, lož, ako sama uvidíte."

Gorila v pavilóne mi pozrela do očí tak priamo a drzo, až mi po chrbte prešli zimomriavky. Bola som rada, že aspoň v tejto mojej predstave je za hrubými mrežami, kde nikomu nemôže ublížiť. V šere pavilónu som však rozoznala aj ďalšie, menšie gorily. Marí sa mi, že som niektoré z nich videla v nočných kluboch.

"Patria do čeľade vyhadzovačov. Spoznáte ich podľa veľmi mocných paží. Neradno sa s nimi zahrávať," šepol mi Sebastián vážnym hlasom. "Ukázal by som vám aj našich kukláčov, ale práve sa zakuklili."

Posledným zvieraťom, ktoré mi môj sprievodca predviedol, bol tučný, vypasený vlk ležiaci na halde burzových lístkov.

"Tohto si adoptovali americkí brokeri. Prezývame ho vlk z Wall street. Je prefíkaný, ale strašne pažravý. Pre žrádlo urobí čokoľvek."

Sebastián zaparkoval vozík na malom parkovisku a vytiahol dáždnik, aby ma odviedol k východu: "Teraz by sme sa mali rozlúčiť, slečna Tkáčová, čo myslíte? Sme na konci trasy a vám už došla cukrová vata."

"A čo táto klietka? Komu patrí?" ukazujem na prázdne sklo, za ktorým sa črtá nepohodlný kumbál vystlaný novinovým papierom. Sebastián sa usmeje podivným, trochu desivým úsmevom:

"Táto? Tá môže byť vaša, slečna. Ráčte vstúpiť a poobzerať sa. Píšete, však? Pero je mocná zbraň. Môže z vás jedného dňa spraviť unikátny prírastok do našej ZOO. Záleží len na vás."