Zamrznutí v polčase

Taký obyčajný letný deň v kancelárii.

Máme pustené rádio a sem-tam si dávame preteky na otáčacích stoličkách, aby krv neprestala prúdiť. Nebolo by to zlé, ale je tu horúco ako v mojom starom adaptéri od notebooku tesne pred jeho kolapsom. Dokonca sa tu chveje vzduch (ako Brad Pitt, keď hral panica v Zoznámte sa, Joe Black). Poznáte tie zábery z vyprahnutej púšte, kedy sa cez celú obrazovku letargicky kotúľa guľa suchej trávy a v pozadí počuť neprívetivý pozdrav štrkáča? Dnes tu máme niečo podobné.

Až na tie štrkáče.

Som totiž presvedčená, že štrkáče majú príliš veľa rozumu na to, aby takýto nádherný deň premrhali v práci. My nanešťastie musíme. Teda niežeby kvôli deťom, alebo tak. Sme študenti, a podľa kolektívneho očakávania pravdepodobne svoje skromné zárobky minieme (ako by moja starká povedali) na dajake glupociny a na marnosci. A možno trošku aj na nájom.

Náš ošúchaný ventilátor si ide pretrhnúť reumatické lopatky - veľmi to síce nepomáha, no aj snaha sa cení. Postupne sa prepoťujem dole stoličkou až na podlahu. Cítim sa ako servítka, keď ju pred praním zabudnete vo vrecku teplákov (toto prirovnanie som vymýšľala veľmi dlho a s veľkou dôslednosťou).

Obzerám sa okolo seba a vidím, že moji kolegovia na tom nie sú omnoho lepšie- prsty sa im šmýkajú po klávesniciach ako maslo po slížoch. Keď o chvíľu solidárne hlásim: „Decká, ja sa potím aj na miestach, kde to v niektorých štátoch nie je dovolené,“ všetci súhlasne pritakávajú.

Zvláštne je, že sa ešte nik nesťažuje.

No dobre, vlastne sa sťažuje každý. Bulhari, napríklad. Alebo Turci. A čo sme my menej horkokrvní (v tejto tropickej mikroklíme)?

Sťažujeme sa na extrémnu horúčavu. Sťažujeme sa na to, že nám zrušili kuchynku, a nemáme si kde schladiť vriace sendviče. Tak veľmi nám chýba kofeín, že by sme ho pokojne vylízali rovno z kávových zŕn. A sťažujeme sa, pretože dnešok je prvým dňom tohto týždňa, kedy pre nás bola práca. Keďže sme brigádnici, spoliehame sa na nepravidelné smsky od šéfky o tom, kedy sa bude a nebude pracovať. Tak to chodí. Keď nebudú dáta, nebude práca. Nebude práca, nebudú peniaze. Nebudú peniaze, nebude na marnosci. Život je jedna veľká márnosť.

A nikto sa nad tým nezamyslí, pretože ešte neživíme rodiny. Nezastaviteľný kolobeh urbanistickej džungle ako vystrihnutý z Levieho kráľa.

Akurát dnes som si v nejakom nepodstatnom plátku všimla recenziu na seriál Underemployed- Podzamestnaní. O mladých ľuďoch, ktorých kvalifikácia a sny nie sú kompatibilné s realitou, a tak zatiaľ v čašníckej zástere bezradne postávajú na zastávke pred značkou „Smer: život“.

Ten seriál som nevidela, ale myslím, že by sme sa s ním dokázali stotožniť. Z rôznych dôvodov. Väčšina z nás tu je/bola dočasne. Medička pred štátnicami, liahnuce sa právnické eso, nejaký ten ekonóm, a ja- čiperný archeológ, ktorý by mal byť teraz v lete po lakte zahrabaný v hline, nie tu vysedávať pri počítači a pokúšať sa ZARÁBAŤ PENIAZE. Sme skrátka hladní po úspechu, ale ešte nie tak celkom pripravení zraziť svet na kolená.

Tak vyčkávame. Sme fenoménom doby. Brigádujeme za malý peniaz, lebo popri škole viac nestíhame a študujeme, aby sme už nemuseli brigádovať. Niektorí z nás prídu na to, že to nie je až tak zlý systém, a stávajú sa z nich tituloví filatelisti. Posúvajú si hranice, predlžujú time out. Iní sa pokúšajú čo najrýchlejšie dostať z bludiska, ale nečakali toľko zákrut a sfingovín (aby ste získali prax v obore, musíte mať prax v obore). Tak si tu veselo sedíme, trošku pracujeme, a trošku diskutujeme o tom, že by receptové časopisy mali mať ochutnávacie stránky (podobné, ako voňavé stránky v katalógoch Avonu). Pre lepšie uvoľnenie chuti, tu olíznite.

A ponaučenie na záver?

Nájdite si niečo, v čo veríte, a bojujte za to (Anciáša vášho- ako by moja starká dodali)! Aj v dnešnej dobe. Zvlášť v dnešnej dobe! Vstaňte, vybehnite, osloboďte sa. Nenechajte život, nech vás ťahá, radšej ho dotlačte tam, kam chcete vy sami (je to predsa váš vozík). Ste predsa lepší, než si myslíte, a zároveň horší, než ešte dokážete byť. Prestaňte si robiť srandu z prokrastinácie, a efektívne využívajte ten čas, o ktorom si raz myslíte, že ho máte ešte tak veľa, a inokedy netušíte, kam sa vám stratil.

Aby sme si to ujasnili- vymyslieť si ako životné poslanie ísť na všetky koncerty Džastina Bíbrta bez podprsenky, alebo prejsť na jeden šup celé Diablo trojku, to nie sú práve spásonosné plány (z dlhodobého hľadiska). Veď aj oxfordskí vedci dokázali, že... čerta starého dokázali. To vám povie každá totka z Iliašoviec (aj keď teda moja starká tvrdia, že z Iliašoviec ani krava neni dobra). 

Ani ten najsprávnejší prúd v rieke vás nezavedie do cieľa, keď nezačnete veslovať. Ja napríklad o sebe v hĺbke duše viem, že som spisovateľka (či už dobrá, alebo zlá, na tom predsa až tak nezáleží, aspoň, kým neumriem), ale často sa miesto písania ocitnem niekde úplne inde. Pohodlnosť a strach z neúspechu- najlepšie kamarátky, ktoré spolu cez prestávku chodia na školské záchody. Pritom stačí tak málo. Každý riadok sa počíta. Každý brušák a každý ťah štetcom. Proste raz urobte to, čo ste si už miliónkrát prečítali v krátkych a stredne dlhých titulkoch na motivačných weboch. Aj tento článok- už ste mohli byť niekde vonku, síce spotení, ale na čerstvom vzduchu, ukazovať svoje najlepšie pierka na pracovnom pohovore u veľkých, kolektívne hrať v pätici na jednej gitare palcom zadnej nohy, alebo sa tváriť strašne skromne na prvom rande v bodkovaných balerínkach. Čo vás čo má zaujímať, ako si tu ja vylievam pocity z jedného úplne stereotypného pracovného dňa? 

Ešte čítate?

Hodiny plynú, až nakoniec v kancelárii ostávam sama. Víťazoslávne sa zmocňujem ventilátora a strategicky si ho namierim priamo za seba na chrbát (prisahala by som, že aj ten ventilátor sa potí). Vždy, keď mi zafúka priamo do uška, spokojne si vrním ako Bear Grylls, keď si griluje jašteričku na bielom víne s iba štipkou bazalky. A už toľko nepremýšľam o glupocinách. Myslím, že tento stručný exkurz pre dnešok bohato stačil. Veď ono to ani s tým osvietením netreba preháňať (pokiaľ teda človek nie je Aštar Šeran).