Premýšľali ste už niekedy o tom, čo pre vás znamená vaša krv? Ja asi iba trikrát. Naposledy dnes ráno, keď mi z nej teta sestrička odčerpala asi hektoliter do troch prťavých ampuliek a vôbec mi neponúkla ani omaľovánku, ani čokoládového Čierneho princa, ako to kedysi robievala moja obvodná na sídlisku Západ 2. (Upozorňujem, že nasledujúci článok neobsahuje ani zmienku o upíroch, ani o tom, že Kristen Stewart sa nevie usmievať.)
Všímavejší ste si istotne uvedomili, že zase preháňam. Moja sestra mi vždy vraví: preháňaš ako čerešne s mliekom. Pretože hektoliter to nebol, ale aj tak to zo mňa tieklo, akoby tomu bolo úplne jedno, či som Starková alebo Lannisterová, či prichádza zima, a či mám dosť železa. Asi som aj vyzerala dosť bledo, pretože pani doktorka mi zamávala pred očami a ponúkla mi kávu zo svojej termosky. Ojoj, pani doktorka, keby ste vy vedeli, koľkokrát už ma absolventi medicíny nútili sedieť na gauči, kým som nepozbierala naspäť svojich päťdesiat odtieňov šedej. A božechráň, aby ste niekedy videli, že mávam na plavárni modré pery, veď by ste mi predpísali trikrát denne cviklu a čalúnnické klince nalačno!
Sediac na otáčavej stoličke a pritláčajúc si kúsok buničiny k príčine môjho dočasného Avatarenia, spomenula som si, čuduj sa svete, na prednášky z kultúrnej antropológie.
To ti museli naozaj odčerpať viac než je zdravé, keď premýšľaš nad takými absurdnosťami, napomína ma moja miniatúrna kópia v bielom sexi korzete s krídelkami, ktorá sa mi úplne bez vysvetlenia vznáša nad pravým ramenom. Uznávam, že mi je trošku mdlo. Okrem toho ešte stále silno odolávam nutkaniu zakrútiť sa na tej suprovej stoličke a kopať pri tom nohami ako v nejakom muzikáli (vtedy by nabehli tanečnice, raz, dva, tri, štyri, dva, tri, ááááá stepujúci kominári!).
Takže prečo kultúrna antropológia? Samozrejme kvôli Indiánom z kmeňa Yanomami.
V roku 1967 zozbierali americkí vedci v Brazílii a Venezuele tisícky vzoriek krvi miestnych obyvateľov pre svoje výskumy. Indiáni sa nebránili, nepýtali sa, biely muž si totiž aj tak vždy zoberie, po čo si prišiel, či už je to zlato, koniec sveta alebo trebárs maté guarana. Problém nastal, keď Yanomamovia zistili, že ich krv je uchovávaná. V mrazničkách! A to nielen krv živých, ale i zosnulých!
Yanomamovia neveria v božský diktát vedy. Keď Yanomami umrie, jeho telo sa položí do ohňa, aby jeho duša mohla bez prekážok odísť do sveta mŕtvych. Dôležité je, že po ňom nesmie ostať žiaden fyzický pozostatok, dokonca ani jeho majetok. Biely muž si ale už dávno vzal krv Yanomami, aby ju nalial do ampuliek, kde zmrazená prečká celé generácie. Ich mŕtvi tak uviazli na polceste Tam (ta da dááám).
Preto chcú Yanomamovia svoju krv späť. Do poslednej kvapky, ktorú treba vrátiť vesmíru, životu a vôbec. Čo však v praxi nie je také jednoduché, lebo vzorky sa medzitým stihli rozniesť do rôznych výskumných centier po Brazílii, dokonca po svete. Radšej si ani nebudem zisťovať, či sa do toho počítajú aj krámy.
Prvé vzorky sa Yanomamom vrátili až v roku 2010. Pretože biely muž síce strašne rád cestou z práce jedným očkom číta Paula Coelha, ale keď príde na laboratórne hokusy pokusy, pokrok má prednosť za každú cenu (kým to nie je mojej babičky, môžete do toho kľudne pichať, čo vám ihla ráči). Celé štyri dekády nám v tomto prípade trvalo uvedomiť si, že nie každý je tak hlúpy, ako my. Lebo čo pre nás znamená krv?
Kým ju nemáme modrú, len máločo jej prikladáme skutočný význam. Staviame barikády z fotorámikov okolo svojich starých rodičov, aby sme sa nimi nemuseli príliš vážne zaoberať. Veď máme kamarátov. A známych. Na Facebooku. Keď v podchode vidíme špinavého muža krvácať, ideme ďalej, pretože to určite niekto utrie. Nas mnogo. Nas príliš mnogo. Sme tak strašne múdri, že sme sa úplne prestali učiť. A čo je najhoršie, hráme sa, že smrť tu vlastne ani nie je, možno iba v tom hospici na Kamennej, okolo ktorého nám našťastie nejde električka, takže čo sa nás týka, je to v pohode.
A keď potom smrť príde, zbabelo sa schovávame za hadičky a sterilné rukavice, až kým sa nám nevysmeje priamo do tváre. Čo ak potom naozaj uviazneme na polceste Tam (ta da dám), pretože po nás ostali ohryzené nechty v učebni K 23 a vypadané vlasy na tej diskotéke, kde nás tak fajne šarpalo na Haberu? Čo ak je krv viac, než len potenciálna chrasta?
Ja vám fakt neviem. Tak mi aj napadlo poprosiť tetu sestričku, nech mi tie moje ampulky pre istotu potom vrátia, aby ich moja zblúdená duša nemusela prípadne hľadať po Stratách a nálezoch. Ale radšej sa iba neisto vytackám z ambulancie, a zavolám mamke.
Že nech si prečíta... Že na ňu myslím.
Informácie o Yanomamoch a ich boji o vlastnú krv:
http://www.survivalinternational.org/about/yanomami-blood-controversy
