Chystám sa na archeologickú expedíciu do Turecka. Bola som tam už minulý rok, zničila dvoje botasky, musela si kvapkať mlieko do oka injekčnou striekačkou, učila sa turecký slang, dostala moslimské meno a vykopala niekoľko metrov kamenných stien z doby medenej.
Bolo to náročné, únavné, stresujúce, vypadalo mi asi kilo vlasov, opálila som si iba zápästia, stratila odvahu, znovu ju našla, cítila sa ako Bilbo... a hlavne som robila to, čo viem asi najlepšie - písala a archeoložila.
Tento rok ma tam pozvali znovu, čo je super, pretože tentokrát už nebudem nováčik. Budem jedna z nich, navyše tam budem pracovať na diplomke. Jeden z mojich tureckých kolegov mi vždy, keď som minulé leto spravila niečo divné (čo sa mi stáva aj doma, akurát to nie je také nápadné a ľudia sú zvyknutí), škodoradostne povedal: "You´re such a tourist, Lenka. You´re such a tourist."
Dúfam, že tento rok mi to už nepovie. Respektíve menej než päťkrát denne, čo je môj bežný štandard. Skrátka mám šancu už nebyť turista. A vlastne sa dostať na miesta, kam turisti ani nechodia, pretože ležia vyvalení na lehátkach v luxusnom hoteli s transfúziou Cosmopolitanu zavedenou intravenózne. O archeologických zázrakoch Turecka si prečítajú akurát tak v brožúrke, maximálne sa odfotia v Istanbule (môj dejepisár mal takú hlášku: Istanbul, ja tam bul, ty tam nebul, ty ši vul) a nakúpia si v suveníroch amulety, ktoré u nich na chladničke úplne stratia náboženskú symboliku.
Spomienka na sezónu 2013 - zakresľovanie architektúry
Ja som tá, ktorá pomáha odkrývať skutočné poklady. Je mi udelená jedinečná pocta dotknúť sa ich ako prvá po tom, čo päťtisíc rokov ležali stratené a nepovšimnuté v zemi. Očistiť ich od prachu milénií a priniesť ich na oltár vedy, ak by som to chcela napísať teatrálne. Niet skrátka lepšieho pocitu na svete pre človeka, ktorý prakticky celé detstvo strávil kýchaním po skanzenoch (Je tam veľa prachu a ja som alergik. Keď sa nad tým zamyslím, asi nie som vhodný typ pre povolanie, ktorého hlavnou náplňou je hrabanie sa v prachu).
O víza som požiadala koncom decembra, zabookovala si včas letenku, pobalila mamkine montérky do bodkovaného kufra a potom čakala. Ľudia sa ma často pýtajú, prečo som si vôbec o víza žiadala, keď ich do Turecka nepotrebujem... bohužiaľ potrebujem. Také špeciálne archeologické. Kvôli ktorým musíte vyplniť desaťstranovú žiadosť v ôsmich kópiách. Na ambasádu som šla s toľkými stranami papiera, že som kvôli nim musela zrecyklovať stredne veľkú sekvoju.
Spomienka na sezónu 2013 - Sedím v dome, ktorý stál v šiestom tisícročí pred naším letopočtom
Šesť mesiacov na spracovanie žiadosti a energické buchnutie pečiatkou je však, zdá sa, málo. Takže moje lietadlo minulý týždeň síce odletelo... ale bezo mňa. Niežeby som s tým tak trošku nepočítala, nie je to moja prvá blízkovýchodná skúsenosť. Nepríjemné je to štádium medzi. Nemám tu brigádu, pretože som už mala pracovať niekde inde. Zároveň sa mi ani nechce nič poriadne robiť, pretože by som si mala oddýchnuť - krompáčovanie je fyzicky náročné pre takého tajtrlíka zo Smižian, ako som ja. Ale aspoň mám viac času na písanie.
Spomienka na sezónu 2013 - pózovanie pri fotení artefaktov
Dnes som napríklad zložila báseň na motívy známej piesne od skupiny No Name, ktorá vyjadruje moje rozčarovanie. Spievam si ju, kým čakám na víza. Ak práve nemáte v hlave inú hudobnú slučku, môžete si spievať tiež:
Čím to je, čím to je,
Že Eufrat do mora sa vlieva
A vízum sa opozdieva.
Čím to je, čím to je
Že archeológ lokality strieda
Že juru vystriedala kriéééda
Možno zlodej a možno mních
Spísal knihu kníh (ale tým sa zaoberajú biblickí archeológovia a nie je to doloženéééé)
Čo raz a navždy vysvetlí
Prečo sú veci tak jak sú
Moje vízum do pasu
Orient expresom sem priletí.
Čím to je, čím to je,
Keď Wizzair letenku si kúpiš
Že storno preplatiť sú skúpi
Čím to je, čím to je,
Že cez letiskovú bránu
Prejdem až koncom Ramadánu!
Možno zlodej a možno... 2x (nasleduje sólo na ukulele)
