Rock for People: Apokalypsa. Melancholický príbeh panákovej slečny.

Deň posledný. Vztýčené bradavky pásikavého šapitó sebavedomo prepichujú oblohu, koledujúc si o biblickú pohromu ako pred 2 rokmi, kedy Rokáč čelil katastrofe dnes všeobecne označovanej ako „ten Mordor“. 

Páriky si v záplave slnečného svetla vzájomne hľadia do slnečných okuliarov a obdivujú každý svoj vlastný odraz. V našom stane je tak horúco, že tam dva znepriatelené africké kmene bojujú o hegemóniu a ja trvám na tom, aby ma môj priateľ oslovoval Khaleesi.

Stan, ktorý susedí s naším, sa volá Texas, a ja premýšľam, či by nás jeho majiteľ mohol beztrestne zastreliť, keby sme mu v noci nechtiac stúpili na šnúry. Som skalená ako príslovečná mútna voda od Vajngrubu z ľudovej piesne. Je horúco. Strašne horúco. Papier sa mi lepí ku ceruzke, lebo sa v nej topí tuha.

Máme ešte strašne veľa slivovicového čaju, ale nikomu sa nechce piť, a tak iba vylihujeme pod zvyškom Maturity a podávame si „telo Pána“ (tie biele krekry, čo sa lepia na jazyk). Aj by som niečo napísala, ale moja múza sa práve griluje na tráve, od hlavy po päty ponatieraná opaľovacím krémom pre bábätká s faktorom šesťdesiat (múzy by podľa mňa mali byť bledé, pretože ich posiela Alfons Mucha). Jediné, čo mi po hodine obhryzovania, či skôr olizovania roztopenej ceruzky napadlo, je toto:

Melancholický príbeh panákovej slečny

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna panáková slečna. Teda vlastne, počas roku to bola celkom obyčajná slečna, iba počas festivalu bola panáková. Hlavným poslaním panákovej slečny je rozdávať panáky zdarma na ochutnávku a vyzerať pri tom pekne, pričom vám spod šiat s logom liehovaru presvitajú gaťky.

Naša panáková slečna už vyzerá pekne tretí deň, a začína ju to trošku otravovať. Teda niežeby inokedy nevyzerala pekne, alebo že by jej vadilo byť pekná, to nie; ale ono je to občas náročné, keď je usmievanie sa vašou pracovnou povinnosťou, a nie voľbou. Sú zdokumentované prípady, kedy sa napríklad letušky psychicky zrútili, pretože sa nedokázali prestať usmievať v situáciách, v ktorých sa to nepatrí, ako na pohreboch a keď zrazili na ceste šteniatko.

Každá panáková slečna si občas povie, že sa na to celé vykašle, odhodí tácku s plastovými kelímkami, a vydá sa do agentúry hľadať prácu, kde sa môže mračiť, napríklad v okienku na úrade. Ale nie naša slečna. Naša slečna to má ako brigádu. Chytá ju síce kŕč do kútika a keby nemala uši, usmievala by sa okolo celej hlavy, ale vydrží to, pretože je to predsa iba na pár dní.

Horšie je, že celý deň nebola cikať. Nebola cikať a presvitajú jej gaťky. Aj tak sa usmieva. Nemôže prestať, pretože jej neprajnícka kolegyňa by ju mohla nabonzovať šéfke a za trest by musela „robiť chladničku“ a v neforemnom chladiacom vaku na chrbte nosiť zásoby fliaš na predaj. Alebo robiť maskota v chlpatom kostýme, ktorý nemá odvetrávanie. To už radšej tá tácka, vraví si panáková slečna v duchu.

Smutné je, že zmešká koncert amatérskej kapely svojho priateľa, pretože je síce na festivale zadarmo, ale musí pracovať. Počuje iba utlmené dunenie basy z hangáru, ale to nie je ono, keď nemôže stáť v prvom rade a rozhadzovať vlasmi. Panákové slečny rozhadzovať vlasmi nemôžu, pretože to je proti hygienickým predpisom. Kto by chcel panáka, keď v ňom pláva vlas?

Ľudia, ktorí sa pri nej zastavujú, sa s ňou občas chcú odfotiť, a niekedy ju pri tom nenápadne chcú tľapnúť po zadku. Panákovú slečnu to hnevá, ale nemôže s tým nič urobiť, pretože v rukách drží tú blbú tácku. A musí sa plne sústrediť na to usmievanie. Je dosť horúco. Neverili by ste, aké ťažké je usmievať sa, keď sa vám lepia stehná k sebe v minišatách. Panáková slečna sa nemôže dočkať, kedy festival skončí, rada by skontrolovala svoj Facebook a olajkovala priateľove fotky z hangáru.

Aby jej čas rýchlejšie zbehol, počíta ľudí, ktorí k nej na panáka zdarma chodia opakovane. Presne si ich pamätá podľa trošku previnilého výrazu a hlasnej otázky: „Čo ponúkate dobrého, slečna?“ ktorou sa snažia predstierať, že to nevedia. Pritom to panákovej slečne je v podstate jedno. Len aby sa to rýchlejšie rozlialo. Aj tak sa z toho neopijete, je to len taká šťavička.

Panáková slečna si vzdychne. Možno o nej Vypsaná Fixa napíše pesničku. Možno nie. Mala by si radšej rozmyslieť, kam si podá prihlášky na vysokú. Bože, prihlášky na vysokú!

Teraz panákovú slečnu zalieva pot, ktorý vôbec nesúvisí s horúčavou. Tácka sa mierne, takmer nebadateľne zakolíše v jej rukách. Je to smutné, pretože kým vy si deriete tenisky na koncerte, popíjate panáky zdarma, čistíte si zuby kefkou, ktorú ste tiež dostali zadarmo, alebo sa vyvaľujete pod vylágrovaným altánom, panáková slečna premýšľa o svojej budúcnosti a musí sa pritom stále usmievať.

Takže pre všetko, čo je vám drahé, keď nabudúce stretnete panákovú slečnu, buďte k nej milí a tolerantní. Poslušne vypite až do dna a podržte jej podnos, aby si mohla odskočiť. A nechytajte ju za zadok. Je toho na ňu až-až.