Rock for People: Apokalypsa. Časť prvá.

Tá istá scéna. Nahá žena sa prebudí zo spánku, ktorý ju pripravil o spomienky. Šmátra rukami okolo seba, kým v neznámom priestore nenahmatá tenisky s ošúchanou pätou. Červené šaty sa na ňu sprisahanecky škeria, akoby si pamätali to, čo sa k nej o niekoľko minút s bolestivou naliehavosťou vráti a udrie ju do spánkov. Nahá žena už nie je nahá. Nie je ani slávna. Po štyroch ponížene vylieza zo stanu a zničeným pohľadom spočinie na skaze pracovného tábora.

V tomto bode, žiaľ, musím svoje rozprávanie pretnúť. Mala som pripravenú jemne sarkastickú metaforu o pracovnom kempe (po nemecky Arbeitslager), v ktorom sme tento rok zapustili svoje kolíky, ale predsa len by sa niektorí ľudia mohli uraziť, lebo sme všetci na tú éru dejín dosť citliví a ešte nie sme celkom pripravení robiť si z nej otvorene srandu. Cynické prirovnania sa teda nekonajú, možno iba na požiadanie od tých najskazenejších.
Takže Rokáč a ja. Minulý rok festivalová panna, teraz ostrieľaná kelímková kráľovná, ktorá je odhodlaná zlikvidovať tu svoje fungel nové kecky. Podobne ako u hrdinky Resident Evil, aj u mňa sa začali prejavovať zvláštne schopnosti, ktoré mi snáď pomôžu lepšie čeliť zombíkom. Vďaka svojmu lingvistickému nadaniu napríklad celkom slušne ovládam český festivalový slang, ktorý som pochytila iba foneticky. Trebárs keď som smädná, zahlásim, že si idem „dát jednoho pifsona“ a viem presne, kedy zakričať HOVNO, aj keď tento rok sa skôr uchytilo omnoho melodickejšie „ROŠTÍ !!!“ (nepýtajte sa). Osvojila som si v neposlednom rade umenie ľudovej slovesnosti. Najviac sa mi páči príslovie „Darovanému alkoholu na kolok nepozeraj“. 
Ovládam tiež akrobatické limbo popod šnúrky od stanov, keď pomedzi ne blúdim v pološere, hľadajúc Myslivce. Teda nie naozajstného, hoci minulý rok sme tu mali srnu, ktorej by sa taký poľovník určite potešil. Jediná vysoká zver, ktorú sme videli tento rok, bol chlap so zlomenou nohou, ktorý v dave dvihol svoje barly a z diaľky to vyzeralo, že si nejaký metalický jeleň prišiel zakrepčiť na Manu Chao. 
Tento rok som proste odhodlaná dodržať všetky tri P – piť, pariť a prežiť v relatívne dobrom zdraví. A kým minulý rok som si vo svojej reportáži všímala samé prkotiny, pretože som bola nováčik, tento rok si budem všímať prkotiny, pretože som proste čudná.

Tak čo... ste zvedaví, aké to bolo? Pokračovanie vás zasiahne už dnes o štvrtej :) Sí ja.