Viete, ako sa občas hovorí, že každá britská kráľovská svadba je verejnou prehliadkou klobúkov? Takých tých elegantných, s ovocím alebo pierkami podľa toho, k akému patrí ich nositeľka ranku a koľko ľudí musí hypoteticky umrieť, aby práve tento klobúk vystriedal diadém? Rokáč je podobný.
Akurát teda ľudia nepredvádzajú svoje klobúky. Predvádzajú nápisy na tričkách. Veď ako inak by o nich človek vedel, že tu boli aj minulý rok, alebo že počúvali Biffy Klajro (premožiteľku upírov?) už predtým, než si ich všimli v zozname headlinerov? Tričká skrátka ľudí na Rokáči delia do kást, a to veľmi spoľahlivo.
Sú tu čačané slečny, ktoré sa riadia pravidlom „kým nevidno bradavky, je to v cajku“. Namiesto opaľovacieho krému používajú striekaciu pištoľ s vodou a vždy presne vedia, kadiaľ chodia oficiálni fotografi. Ich najväčšou ambíciou je označiť sa potom na Instagrame a na Facebooku, aby každý videl, že sú hnedé a sladké ako poľské Krowky.
Sú tu nerdi, ktorých tričká prinášajú zábavu i morálne/intelektuálne ponaučenie. Tieto tričká menia každý deň, aby boli vždy aktuálne. Ich stan si predstavujem plný tých závesných poličiek z Ikey, v ktorých majú zoradené tričká tematicky podľa seriálov. Mojím tohtoročným favoritom je nápis „Life is too short to drink bad coffee“, ktorý som si všimla, keď som si do stánku Zanussi šla zaliať instantné tri v jednom. Skoro som sa prepadla pod seno od hanby. Skúšala som dotyčného nájsť v nádeji, že bude mať v stane schovaný frenchpress, ale bohužiaľ sa pravdepodobne stihol prezliecť.
Sú tu rockeri. Tí nosia zásadne tričká kapiel, ideálne takých, ktoré na festivale nevystupujú, čo im v očiach laickej verejnosti dodáva auru znaleckého mysticizmu. Títo ľudia radi nehybne postávajú celkom vzadu, kde sa tvária kriticky a vypúšťajú hlášky o zlom nazvučení. Po skončení koncertu zaistia priestor a skontrolujú, či kapela neodhodila nejaké trsátka. Trsátka si schovávajú v kelímku od piva. Pivo si schovávajú v pupíku.
Sú tu hippie slečny a lá Lana del Rey. Tento rok ich bolo neúrekom. Nosia kvetované vence vo vlasoch, priesvitné plantavé sukne, ktoré po hodine romantického sedenia v tráve vôbec nevyzerajú romanticky, a majú veľkú zbierku vejárov od babičky. Nespia v stanoch, ale zamotané v staroružovej pavučine natiahnutej medzi stromami a Toi Toi vyslovujú s francúzskym prízvukom ako „Toa Toa“.
Nájdete tu aj ďalšie skupinky. „Športovcov“ v obtiahnutých termo tričkách, do ktorých sa rozliate pivo len tak ľahko nevstrebe. Hipsterov, ktorí sa ťažko definujú, ale ľahko rozoznajú, pretože väčšinou v ich prítomnosti počujete nepríjemné, vysokofrekvenčné pískanie (to iba vánok prefukuje skrz prázdne rámy nedioptrických okuliarov). Sú tam aj normálni ľudia, ktorí si nevzali veľa oblečenia, aby ostalo viac miesta na chlast a rezne od mamky.
A potom (je to síce záhada, ale je to vedecky podložený fakt), je tu každý rok „ten pankáč“. Ten pankáč, čo má stan strategicky postavený na križovatke hneď pri vchode do stanového mestečka, a ktorý vás zakaždým žoviálne pozve na panáka. Nemusí vás poznať. Nemusí ani byť plne pri vedomí. Ale je strašne pohostinný, a tak sa naňho vždy usmejete, keď idete okolo. Pod tými farebnými ostňami a hrubou škrupinou špiny je to skrátka dobrý chlap, ktorého „mrkvy“ sú vždy kvalitné, a ktorý vám rád požičia svoje glády, keď potrebujete kladivo.
Ale nech už patríte do ktorejkoľvek z týchto, alebo iných skupín, jedno vás spája. Ste tí, ktorí používajú celý rok tú istú kefku CuraProx, lebo viete, že na ďalšom festivale dostanete novú. Váš stan sa volá Kansas alebo Nevada, a máte v ňom aspoň dve fľašky trikrát prevareného slivovicového čaju. Prišli ste sa pozrieť na Ftívna Fegala len preto, že je vraj strašne starý a tučný, čo sa na akčného hrdinu vôbec nepatrí.
Ste deti Rokáča. Ste dokonalí. A veľmi dobre si to uvedomujete. V tričku i bez neho.
