Rock for People: Apokalypsa. Časť druhá.

V živote každého archeológa sú chvíle, kedy sa cíti ako Indiana Jones. Miluje svoju prácu, dobrodružstvo, častý pobyt na čerstvom vzduchu, svoj klobúk... Na druhej strane sa občas nájdu životné situácie, pri ktorých si tento hypotetický archeológ povie: „Tak toto by som v živote nechcel kopať.“

Presne tieto myšlienky sa mi prevaľujú v hlave, keď v druhý deň hudobného festivalu Rock for People hľadím na to, čo po včerajšku ostalo z Maturity.

Nie je to tak zlé, hovorí môj priateľ a otočí sa ku mne so spýtavým výrazom v tvári. Mlčím. Premýšľam, ako to vysvetliť prípadnému čitateľovi blogu, ktorý plánujem napísať.

Keď sme sa minulý rok chystali na Rokáč, kúpili sme v akcii nádherný snehobiely altán. Vyzeral ako výstavný afganský chrt krížený s gazelou, tak bol elegantný. Postavili sme ho na čistinke medzi stanmi, aby sme sa podeň mohli schovať, keby z nás chamtivé slniečko chcelo vyťahať všetok ten vzácny alkohol.

Pri odchode z festivalu pripomínal altán Charlieho Sheena – bol dosť zničený, ale pred kameru by sme ho vedeli obstojne nalíčiť. Takže sme sa rozhodli vziať ho so sebou a schovať ho pred zrakmi smrteľníkov, kým nesvitne ten pravý okamih. Uvažovali sme, že ho podstrčíme šušlavému tvorovi do temnej jaskyne, ale napokon sme ho, pekne staromódne, proste strčili do garáže.

Celý rok bol náš festivalový altán rozložený v troch rozličných krabiciach – tyče pekne v jednej, altánová plachta v druhej a v tretej...

„Vy ste nevzali spojovacie kĺby?!“ zakričal pri vybaľovaní Fyš, hlavný altánový projektant a logistický konzultant (= ako jediný čítal legendárny epos Návod na použitie, ktorý sa nám, žiaľ, nedochoval).  

„Spojovacie čo?“ ozvala sa pohyblivá hrča pod bielou plachtou. To bol Ondra, hlavný a odhodlaný altánový stavbár.  

„Spojovacie kĺby. Boli v tej ďalšej krabici v garáži. Bez nich altán nepostavíme.“

„Nezmysel!“

K samotnému procesu stavby altánu sa nemôžem bližšie vyjadriť, pretože som nebola prítomná osobne, ale keď som ho napokon videla postavený, pochopila som skutočný význam slova labilita. Vážne – keby sme ten altán prihlásili na konkurz do Cirque du Soleil, pokojne by spravil kariéru ako hadia žena. Pokrstili sme ho - veľmi príhodne – Maturita. Taký bol chatrný.

Celé stanové mestečko pravdepodobne uzatváralo stávky o tom, kedy Maturita spadne a či sa pokúsime o Reparát. Ja som skepticky tipovala hneď prvý deň. Maturita však obstála.

Technicky vzaté dnes tiež stojí, akurát teda má už iba tri nohy a aj tie sú v dosť povážlivých uhloch. Preto si vravím: „Toto by som v živote nechcela kopať.“

Síce je tu ohnisko (Ondrovi včera do tla uhorel jednorazový gril aj so šampiňónmi ešte predtým, než stihli prísť hasiči, aby mu oznámili, že v stanovom mestečku sa nesmie grilovať). Ohniská sú z archeologického hľadiska v pohode. Dajú sa z nich vziať uhlíky na analýzy a tak.  

Ale žiadna keramika, pomocou ktorej by sa dala odhadnúť kultúra, alebo ktorá by sa dala pekne nakresliť. Kelímky sú dosť škaredé. Je zbytočné ich kresliť. Samozrejme, keby ostali in situ, vydržia bez rozkladu celé tisícročia, takže keď nabudúce zahodíte svoj kelímok na zem, pomyslite si na chudáka futuristického archeológa, ktorý to po vás bude upratovať. Pravdepodobne o tom napíše aj e-diplomku. Tak aspoň láskavo používajte iba kelímky z príslušného ročníka. Aby ste minuloročnými náhodou nepos*ali celú chronológiu.

Zachovali by sa asi aj jamky po kolíkoch, ale keďže Maturita má dosť nepravidelný pôdorys, archeológov by to iba zbytočne zmiatlo a nebodaj by ju ešte interpretovali ako chrám. To je taká naša poistka, viete. Keď si nevieme rady, povieme proste, že to nejako súviselo s rituálom. On vlastne Rokáč je svojím spôsobom rituál, však? Ale o tom nabudúce, vážení.