Jednou z mojich najdesivejších nočných môr je tá, v ktorej postávam hlboko, hlboko v útrobách nekonečného supermarketu. Môj košík je preplnený, ale ja sa cítim vnútorne prázdna. Niečo hľadám, neviem čo, a netuším, kde je to schované. Zmocňuje sa ma veľmi realistický ekvivalent paniky.
Som unavená a zúfalá, no zoznam nepreškrtnutých položiek v mojej ruke je ešte dlhý, tak dlhý, že sa mi omotal okolo predlaktia a ramena až ku krku. Naťahujem sa do poličky s bifido jogurtmi, ktorých je príliš veľa druhov a ja neviem, ktoré Éčka sú tie jedovaté. Zobúdzam sa spotená, s dekou omotanou okolo predlaktia a ramena až ku krku.
Človek by povedal, že klasickí zombíci a vrahovia budú horší. Napriek tomu je toto omnoho desivejšie. Byť v nekonečnom potravinovom labyrinte a nakupovať a nakupovať... Nemám rada supermarkety. Svätostánky našej neukojiteľnej márnivosti. Zásobárne pre ten najhorší vírus, aký kedy planétu postihol- ľudstvo. Vírusy totiž majú jednu vec spoločnú - potrebujú sa reprodukovať. Aby sa mohli reprodukovať, potrebujú nahromadiť kalórie. Pohltiť každučký regál s jogurtmi. Máločo ich zaujímajú následky. Karma? Čo to je? Dá sa to jesť.... nie? Tak to vyhoďte a prineste mi ďalšie vrúbkované lupienky (lebo na vrúbkované sa zmestí oveľa viac papriky).
Určite nám krivdím. Veď nemôžeme byť až takí zlí, keď to uznáva aj Richard Müller. Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné. To sa ti ľahko povie, Riško. Čo je to vlastne ľudstvo? Ľudstvo, to je vo svojej podstate iba kyprejúca množina napapaných pupkáčov v značkových teplákoch, ktorí ľavou rukou odbaľujú štvrtú Twixku a pravou dávajú lajk obrázku vychrtnutého decka, ktorému museli priphotoshopovať nejaký tuk, aby ho vôbec bolo vidieť na fotke. Žiaden film o Somálii nemôžu spraviť v 3D, pretože by tie efekty nebolo poznať.
Smutné je, že nikto z nás, teplákoví či neteplákoví, tomu supermarketovému bludisku nedokáže uniknúť. Čítame si, čo sa deje vo svete, pozeráme sa na to v telke alebo v kine, diskutujeme o tom v krčme, ale... večer sa aj tak ako princezná FantaGyros vydávame na výpravu do Kauflandu poštekliť matke Márnivosti podnebný lalok.
O päťdesiat rokov bude na Zemi viac než 9 miliárd hladných pažerákov, ktoré nemáme šancu nakŕmiť. Dochádzajú nám zdroje. Dochádza nám voda. Dochádza nám miesto. Jediné, čo nám nedochádza je, že rohlíky sa nezdražujú preto, že sme volili debilov.
Prekvapuje ma, koľko z nás si stále naivne nahovára, že tie jahody dozreli samé od seba v žiare slnečných paprskov. Alebo koľko z nás si to už ani neskúša nahovoriť, ale aj tak si ich kúpi a nikomu nenapadne niečo na tom zmeniť. Keď niekto dostane chrípku a nechá si predpísať antibiotiká, ostatní sa pohrávajú s myšlienkou nechať ho upáliť na hranici ako španielska inkvizícia, lebo veď antibiotiká sú aké svinstvo... ale antibiotikami prešpikované kuracie stehienka ešte skrčené od strachu nám, zdá sa, až tak nevadia. Nie natoľko, aby sme proti tomu niečo spravili. Pritom je až strašidelné, ako rýchlo sme si na to všetko navykli - ešte moja prababička si všetku zeleninu pestovala sama, vajíčka nemala z Tesca, ale zo sliepok, a prasa sa malo u nej tak dobre, že šlo na porážku v dobrej nálade a ešte si k tomu spokojne hmkalo.
Viete si predstaviť, že by niekto vybehol na námestie s plagátom: Kravské prdy nám ničia atmosféru? No dobre, možno si to predstaviť viete, ale brali by ste takého človeka vážne? Enviromentalistov jakživ nikto nebral vážne... Pamätám, keď Greenpeace brojilo proti geneticky modifikovaným potravinám. Polka Indie by bez nich (bez GMO, nie bez Greenpeace) už dávno vyhynula. Kým to papajú ostatní, netýka sa nás to. Kto si však myslí, že sa im pri súčasnom populačnom raste vyhneme, nech mi dá číslo na svojho dealera, lebo si evidentne kupuje kvalitné húlenie. Sú GMO dobré pre ľudské zdravie? Ani srnka netuší.
Supermarkety ostávajú plné. Posledné bašty hojnosti, ktorá na svete vlastne nikdy nebola, a nikdy nebude. Čo na tom, že si kúpite kurča, z ktorého vám doma vypadne kocka ľadu, že by aj Titanic hravo potopila. Že si kúpite redkvičky krásne cyklámenové a kým prídete domov, máte z nich balenie žuvačiek Hubba Bubba? Všetko je o chlp drahšie, ale je to v akcii, takže relatívne pohoda. Máme toho tak krásne veľa a ešte si aj nahovárame, že recyklácia odpadu je možnosťou, nie nutnosťou. A zaráža ma, že ľudia ako tento chlapík (autor série youtube videí HowToBasic) nehorázne a nezmyselne plytvajú jedlom, a napriek tomu si takéto videá pozrú tisíce, stotisíce ľudí. Toto sa nám naozaj páči? Prakticky v každej dedine už stojí Express Tesco, alebo niečo podobné, kde sa dajú pri svite mesiačika kúpiť lentilky.
Každý to cíti, poniektorí to sem-tam nadhodia, posťažujú sa, aká je kríza... a potom si idú nakúpiť hlúpostí, že sa na druhom svete vždy Jánošík otočí na háku ako na demoličnej guli (s vyplazeným jazykom). A pritom sa my vlastne vôbec, ale vôbec nemáme zle! Zatiaľ.
Ale ono to príde.
Mám vždy strašne zlý pocit, keď sa mi sníva o supermarketoch. V tých snoch totiž cítim, že strácam, že my všetci strácame, rovnováhu. Chodíme do kina na superhrdinov, lebo podvedome dúfame, že sa nejakí nájdu, ktorí nás od všetkého zachránia. Prípadne si nás nájde hovoriaca hus, ktorá nám poradí. Alebo hovoriaci kameň. Alebo nadprirodzene krásny hlas Enye. V minulosti nás predsa už zachránila zelená revolúcia, vtáčie hovienka guano, umelé hnojivá, zakrslá pšenica... Kým máme svoje supermarkety, podvedome stále veríme, že na tom nie sme tak zle. No čo ak tento krát nič nevymyslíme? Položiek na zozname pribúda a my si odmietame priznať, že ich nezvládame vyškrtávať. Náš košík je preplnený. Treba konať. Pretože naším úhlavným nepriateľom nie sú zombíci, prírodné katastrofy, alebo černokňažník Tarabas. Naším najväčším nepriateľom sme my sami.
A nemyslím tým ľudstvo, tú abstraktnú entitu pre alibistov. Myslím tým nás. Ľudí. Pretože ľudstvo neexistuje, to ľudia sú príšerní.
