Keď napokon supermarket opúšťate, vaše kroky sú opatrné a neisté ako kroky človeka, ktorého práve pustili na slobodu. Slnko vás štípe v očiach. Ale ste vonku. Ste Niki Lauda. Ste šampión.
Keď som sa v Brne presťahovala na ulicu Veveří, prinútilo ma to nakupovať v tunajšom Alberte. Prvý polrok som bola absolútne presvedčená o tom, že tento supermarket musí byť súčasťou akéhosi tajomného projektu pre integráciu mentálne zaostalých do spoločnosti.
Úplne vážne. A úprimne. Dokonca som sa tým predavačkám aj zreteľne a nahlas zdravila (artikulujúc pri tom ako o život):
„DO – BRÝ DEŇ, teta. A – KO SA MÁ – TE? To je v PO – HO – DE, ja tie rohlíky beztak dnes nepotrebujem. Stačí, keď to STI – HNE – TE do zajtra, žuvanie predsa PO – MÁ – HA zvýšiť mozgovú aktivitu. MOZ – GO – VÚ.“
Nemyslím to v zlom, a vlastne by sa mi aj uľavilo, keby to tak bolo. Pretože, a hovorím to ako človek, ktorý za pokladňou brigádničil, nikde sa nedostanete k svojím potravinám tak pomaly, ako v tomto Alberte. V tomto konkrétnom. Kým v iných obchodoch pripomína pípanie čiarových kódov EKG vitálneho, trošku vzrušeného človeka, tu je skôr počuť pulz veľmi unavenej kapybary na dôchodku.
Fungovať by to malo asi takto. Teta pokladníčka (to je ako pokladnička, akurát sa do jej dierky nestrkajú peniaze) vám popraje dobrý deň s tak širokým úsmevom, že keby nemala uši, tiahol by sa jej okolo celej hlavy. Bleskurýchle skontroluje váš košík, aby ste náhodou nekradli igelitky alebo nepašovali šunku omotanú okolo madla. Po zaistení terénu vezme do ruky tovar a s eleganciou gazely ho natočí čiarovým kódom k čítačke. Čiarový kód ponechá pred čítačkou iba tak dlho, aby sa načítal raz. Nie dvakrát. Ani trikrát. Po pípnutí posunie tovar do priehlbiny na druhej strane pokladne, kde čakáte vy, spokojný zákazník, s pripravenou taškou. Kým si vkladáte tovar do tašky, predavačka markuje ďalšie predmety. Podľa predstavy zamestnávateľa teta pokladníčka na zákazníkov nekričí a rozhodne ich nepopoháňa, aby sa spakovali a už nikdy sa nevracali. Ideálna pokladníčka neciká, nechrchle na ovocie, nepotrebuje počas zmeny jesť, ani piť. Je prívetivá a tá chvíľka, keď musí čakať na platobný terminál, jej stačí na oddýchnutie.
A takto nejako to vyzerá u nás v Alberte.
Teta pokladníčka pije coca colu. Pije ju tak dlho, až máte pocit, že počujete kocky cukru padať dole jej tráviacim traktom až do stehien, kde veľmi dlho pobudnú. Vy zatiaľ úslužne prešľapujete z nohy na nohu, pretože zatiaľ nechcete byť nezdvorilí. Prečítate si všetky tie rozmanité správy na cigaretových krabičkách o rakovine a napadne vám, že čakanie pri pokladni rozhodne skracuje život omnoho viac než fajčenie. Predavačka dopije colu. Váš košík ju nezaujíma. To, či jej zamestnávateľa okradnete alebo nie (samozrejme za predpokladu, že nie ste rómskeho pôvodu), má úplne, ale úplne v p... popise práce. Začína to byť napínavé. Pokladníčka si založí okuliare a schytí tovar, hľadajúc čiarový kód.
Po desiatich minútach sa rozhodnete ukázať jej ho (je to ten čierno-biely obrázok pod vaším palcom, teta). Ani vás neprekvapí, keď sa ozve nie jedno, ale hneď dve zapípania. Pokladníčka nahnevane, ale zároveň veľmi pomaly dvihne telefón a zavolá vedúcu na storno. V tej dobe sa už kamarátite s pani, ktorá čaká za vami, a preberáte počasie na víkend. Pani sa volá Bláhová, má dve deti, ktorým prišla kúpiť kávenky, a v sobotu plánujú výlet na hrad Veveří. Odvetíte jej, že pri tomto tempe bude mať šťastie ak sa do soboty stihne dostať čo i len na rovnomennú ulicu. Extra rolka toaletného papiera, o ktorej ste už pred piatimi minútami vyhlásili, že si ju kľudne zaplatíte dvakrát (sú to len tri koruny, preboha), je konečne odstornovaná. Otvoríte tašku, ale tá sa bohužiaľ už stihla rozložiť, tak dlho tu čakáte. Poprosíte si druhú. Predavačka na vás zagáni a oznámi vám, že tašky sú na druhej strane predajne, pri celkom inej pokladni.
„Chcete si po ňu zájsť?“ pýta sa s falošnou sladkosťou v hlase, čo u čakajúcich vyvolá takú vlnu demonštrácií, že by na nich ani vodné delo nestačilo.
„Nie, to je dobré,“ vyfúknete rezignovane. Kým vám pani Bláhová pomáha vyskladať v náručí vežičku z vajíčok, mlieka, dvoch jogurtov a jablka, pani pokladníčka začne zbesilo pípať ako pokazený R2D2. Samozrejme sa jej podarí domarkovať tovar skôr, než ho stihnete všetok uchopiť. A miesto obdivu vášho dokonalého balansu a akrobatickej šikovnosti (momentálne stojíte v polohe, ktorú jogíni označujú ako Samuraj 3 a pol) sa vám dostane ďalšieho nevraživého pohľadu.
„No tak pohnite si s tým! Nemám celý deň,“ popoháňa vás predavačka. Dokonca pár odvážlivcov zozadu začalo skandovať. Zrazu sú to veľké preteky, Grand Prix Albert, a vy ste Niki Lauda, na ktorého zázraky všetci čakajú. Pokladníčka sedí vo svojej stajni a netvári sa, že by vám s ochotou vymenila gumy. Každopádne toho už dávno máte plné zuby, a pani Bláhová takisto. Deti sú doma samé, pošepne vám nervózne. Kým im tieto banány prinesiem, tak celkom zhnednú.
„Prepáčte, pani predavačka,“ ospravedlníte sa pokorne, pretože to zdržanie je vlastne celé vaša vina. Takisto pravdepodobne môžete za to, že pokladníčka už päť hodín nebola na pauze, že má mizerný plat, že si ani nemôže sadnúť, pretože by nedočiahla na pás. A že sa ozónová diera zväčšuje.
Keď napokon supermarket opúšťate, vaše kroky sú opatrné a neisté ako kroky človeka, ktorého práve pustili na slobodu. Slnko vás štípe v očiach. Ale ste vonku. Ste Niki Lauda. Ste šampión. A tak neskutočne vás teší, že ste pred seba nepustili pani Bláhovú, pretože od pokladne sa za vaším chrbtom ozve:
„Tie banány nemáte zvážené, pani. Chcete si ich ísť odvážiť?“
Vo vzduchu cítiť pach ľudskej krvi.
