O Voldemortovi alebo Koľko profilov máš, toľkokrát si človekom.

Napadlo vám už niekedy, že by ste chceli byť nesmrteľní? Trebárs, keď ste sa prvýkrát pozerali na spoteného Brada Pitta v koženom brnení, ako znásilňuje kňažku boha Apolóna? Alebo vtedy, keď ste sa rozhodli zasvätiť svoj život odhaleniu všetkých možných spôsobov, akými sa dá použiť zichrajska... Alebo ste práve dojedli obzvlášť podarené pirohy?

Ja keď sa nad tým zamyslím, tak mám pocit, že som na to v podstate prišla. Stačí si vziať príklad z Lorda Voldemorta a aplikovať ho (po príslušnom súdnom procese s pani Joanne Róbert Galbraith Rowlingovou o plagiátorstvo) na vlastný život.

Na to, aby sa človek stal nesmrteľným, si totiž musí vytvoriť vlastné viteály. Postupy existujú v zásade dva.

Prvým je zabiť nejakú živú bytosť a následne pomocou čiernej mágie vložiť kúsok svojej duše do ľubovoľného predmetu, ktorý potom ideálne pohodíte mimo dosah detí, aby nebolo potrebné písať ďalšiu fantasy heptalógiu na tému „Koľkými spôsobmi je možné smrteľne ohroziť tínedžerov a iné príbehy“. Tak okúzľujúco jednoduché, že? Svoj vyrobený viteál môžete nosiť napríklad v kabelke namiesto bežného pracieho prostriedku, alebo (ak je batikovaný) ho predať na Sashe.sk do dobrých rúk ako hand-made výrobok s limitovanou edíciou.

Mne osobne sa ale omnoho viac pozdáva druhý spôsob, pri ktorom si síce neužijete toľko nočných výletov plných zakrádania sa za obeťami s drevenou paličkou zastrčenou v nose, ale zároveň sa ani zďaleka toľko nezašpiníte a nebudete mať opletačky so zákonom. Druhý spôsob má tiež výhodu v tom, že sa uňho nepredpokladá náklonnosť voči nadmerným plazom.

Týmto spôsobom sa rozumie zhruba toto: nezabiť žiadnu živú bytosť a následne pomocou niekoľkých dobre mierených kliknutí vložiť kúsok svojej duše do profilu na ľubovoľnej sociálnej sieti, ktorý potom ideálne pohodíte mimo dosah partnera/ky.

Pretože keď ste raz na internete, ste tam už navždy. A nejde ani tak o to, že by niekoho obzvlášť zaujímali vaše bledozelené fotky z poslednej pohuľanky¹, na ktorej ste svojho potenciálneho zamestnávateľa najprv poslali do riti a potom ho nechali, aby vám vylízal tequillu z pupku (la dolce vita, však?).  

Pointou viteálovej teórie je, že keď vás to jedného pekného (aspoň teda ja dúfam, že pekného) dňa definitívne vystrie do horizontálnej polohy, váš profil tu po vás ostane. Každý jeden. Technicky vzaté vlastne vôbec neumriete, až na pár detailov. Čo tam koho po fyzickej schránke?

Stále tu bude váš účet na facebooku, kam vám budú kamaráti písať, ako strašne ich mrzí, že s nimi teraz už naozaj nikdy nepôjdete do Moravskej zemskej galérie, ako ste to neúspešne plánovali celých šesť rokov (a to medzitým zrušili vstupné). Profil na DeviantArte, kde ste v náhlom záchvate dadaizmu zverejnili sériu svojich kresieb rozleptanými voskovkami, ktoré ste ukradli mladšej sestre, kým trýznila škrečka. Ten na Twitteri, kde ste toho síce povedali veľa a k veci, ale vlastne to za vášho života nikoho nezaujímalo, pretože nie ste ani Miloš Čermák, ani nemáte selfie s polovicou Hollywoodu. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

Takže čo po nás vlastne ostane, čo nás urobí večnými?

Prezradím vám, že stolík z Ikey, ktorý ste poskladali za pomoci tyčky z nanuku, to asi nebude.  

Pretože viteálmi našej epochy, ktoré sa okrem plastu a skamenelých veľrýb stanú jedinými nemými svedkami našej prítomnosti, budú kybernetické alteregá, ktoré sme si povytvárali v snahe existovať intenzívnejšie než v hmatateľnej realite. Koľko profilov máš, toľkokrát si človekom.

Nezáleží na tom, či budeme naozaj slávni, úspešní, bohatí. Či budeme dlho žiť, alebo kvalitne. Potrebujeme si iba dokázať, že po sebe zanechávame stopu, ktorú nikto nedokáže zmazať (okrem Admina Všemocného, Milosrdného). Možno preto vlastne nepoznám nikoho, kto by si čo i len zrušil ICQ. Možno podvedome naozaj očakávame, že tieto viteály budú po nociach strašievať našich potomkov ako nejaký virtuálny poltergeist. Že tu budeme večne. 

¹pohuľanka = párty, žúrka