O tom, ako som sa bála o život Johna Lennona, aj keď už bol mŕtvy

Počas môjho pobytu v Brne som sa skutočne vydesila (rozumej takmer si cvrkla) iba trikrát.

Prvýkrát sa to stalo, keď som si čítala na posteli Vademecum pomocných vied historických (nie, to ešte nie je desivá časť, hoci tú knižku som svojho času prezývala Vademecum pomocných vied hysterických). Môj priateľ sedel za počítačom, z hrnčekov sa idylicky parilo, a keby sme boli bývali mali kozub (týmto pozdravujem svoju slovenčinárku pani Jakubcovú), blkotal by. Na internáte panovalo úplné ticho, počuli sme iba tlmenú predohru toho borca, čo býval o poschodie vyššie, a špecializoval sa na lov samičiek v Caribicu. Ale inak fakt kľud. Keď som sa sústredila (a ja sa vždy radšej sústredím na sprostosti, keď sa musím učiť), počula som pavúky štrikovať.

Vtom zrazu priateľ vyskočil zo stoličky a zreval ako Jack Nicholson v Osvietení. Moja reakcia bola okamžitá. Bola som ako Jackie Kennedyová, akurát som nemala kapotu, na ktorú by som mohla vyliezť. Napokon samozrejme vysvitlo, že na môjho priateľa nikto atentát nespáchal. To iba Pardubice skórovali v hokejovom zápase.

Moju druhú srdečnú zástavu spôsobil kamarát Matúš. Vkradol sa do mojej internátnej izby, kým som bola na spoločných wéckach, počkal v tmavej predsieni, a vybafol na mňa s rozsvieteným mobilom pod bradou. Vôbec mi nepomohlo, že Matúš vyzerá aj bez podsvietenia tak trošku ako Bela Lugossi. Pri tomto jeho žartíku by som si naozaj bola cvrkla, ale nebolo z čoho. Každopádne mám pocit, že až do tejto chvíle som nikdy plne nedocenila gule na dverách miesto obyčajných kľučiek.

A tretíkrát? Nuž, poviem vám iba toľko, že by som rozhodne nemala pozerať strašidelné veci, keď som bez dozoru. Napríklad odkedy som si naposledy v priateľovom byte urobila hororový večer, neviem sa zbaviť nutkavého pocitu, že u nich straší. Že tam proste lietajú nožničky, keď sa nepozerám, a tak. A ten rozladený, zaprášený klavír, ktorý majú v kuchyni, to iba zhoršuje. No vážne, prečo má banda študentov na byte starý klavír? Palacinky sa na ňom robiť nedajú.

Ale späť k príbehu. Ostala som dnes v práci dlhšie, než som plánovala, pretože ma škriatkovia ráno nechceli pustiť z postele, a držali ma tam až do jedenástej uväznenú v neviditeľnom silovom poli.

Tak som šla na nočnú. Hodiny mi ubiehali pomaly, ale odhodlane (niečo ako pochod dôchodcov do lekárne). Kancelárie sa postupne vyprázdnili, kolegovia sa rozlúčili, monitory osireli, a ja som sa odvážila vytiahnuť si notebook a využiť dlhokánsku nahromadenú pauzu na nejaký ten kratší kinematografický žáner. Vybrala som si dokument o vražde Johna Lennona. A pozerám. Pozerám. Súcitne prikyvujem hlavou, keď sa Yoko zarosia oči. Odsudzujúco prebodávam vraha pohľadom. Päť výstrelov. Koniec dokumentu. Ticho. Chudák chrobák.

Vtom sa o poschodie nižšie ozvali kroky. A nie obyčajné kroky, pochodovanie v ťažkých topánkach!!!

„Dobre... dobre," vravím si, „Si statočná, bola si predsa tam a tam a tam všade bez mamky. Nebudeš si predsa zase namýšľať sprostosti ako vtedy, keď si bola presvedčená, že kuchárky v jedálni sú teroristky, pretože kto iný by dokázal študentom servírovať DŽUVEČ!"

Musím sa pochváliť, že napriek katastrofickému mysleniu, ktoré som zdedila po predkoch (to mi medzitým vytvorilo scenár, v ktorom páchateľ vnikol do budovy, zastrelil vrátnika, preskočil turnikety, vypol lejzry a teraz pochoduje po budove a hľadá obete), sa mi podarilo zachovať si pomerne chladnú hlavu. Ona klimatizácia už totiž bola vypnutá.

Duchaplne som zhasla svetlá v kancli. A zatiahla žalúzie, aby ma nebolo vidieť. A vzala si dvojlitrovku minerálky, keby došlo ku priamej konfrontácii. Možno potrebujem adrenalín, pretože mám stereotypnú prácu, upokojujem svoje splašené druhé ja, ktoré v tom čase zvažovalo možnosti úniku cez balkón zo štvrtého poschodia. Možno o nič nejde... áááááááááá!

Päť výstrelov! Ozvalo sa päť výstrelov!

Schovala som sa pod stôl, a zamotala sa pritom do káblov. Čas sa spomalil ako v Izbe číslo neviem koľko. Keď sa takto spomalí čas, nikdy to neveští nič dobré, to viem z tých hororov!

Vtom sa na chodbe ozvala melódia. Niekto si pískal Imagine od Johna Lennona. Moja spotená ruka pustila na zem sáčok Earl Grey, ktorý bol akože ochranný magický amulet.

John Lennon žije!

Nikto ho nezastrelil.

Keď vrátnik otvoril dvere, aby sa ma spýtal, kedy budem dnes v práci končiť, takmer som ho objala od samej úľavy. A keď potom chcel vedieť, či som videla ten krásny ohňostroj, čo pred chvíľkou odpálili z budovy naproti, vydýchla som si tak hlasno, až som z klávesnice vyfúkla pol kila omrviniek. Pán vrátnik iba nechápavo pokrútil hlavou a veselo si odkráčal na pochôdzku. Mimochodom je to ten istý, čo mi raz veľmi rytiersky pomohol vytriasť z automatu zaseknutú pletenku so salámou.

Prisahám, že už v práci nebudem pozerať dokumenty. Vzdelávacie programy sú proste príliš nebezpečné. Aj vy ľudia, pustite si radšej Vyvolených. Dajte na radu dievčaťa, ktoré prežilo.