O prachu, archeológii a o tom, prečo si nekúpim iPhone

Nepatrím k ľuďom, ktorí sú nejako zvlášť závislí na výstrelkoch technológie. Možno je to tým, že som archeologička, a preto je moja úcta k starožitnostiam akousi chorobou z povolania,  ktorá ma núti lipnúť na starých Nokiách, až kým im neodpadnú tlačidlá, alebo prirodzenou cestou neztehlovatejú (počula som, že sa potom skvelo hodia na výrobu kapoty papamobilu).

Keď už si nový telefón kúpim, tak je to zvyčajne po návrate z expedície.

O archeologických výskumoch je všeobecne známe, že je tam veľa hliny. Fakt veľa. Omnoho viac, než prsatých žien s opuchnutými perami. Hliny je tam dokonca viac než nálezov, z čoho samozrejme archeológovia nadšení nie sú, ale kto to kedy videl, prehrabávať sa celý deň vo vrstvách zlata a úlomkov vzácnej keramiky. To by tá naša práca nedávala veľmi zmysel, stačilo by najať bager a odviezť všetko do múzea. Alebo postaviť múzeum priamo nad tým.

Práca archeológa pozostáva zhruba na 90 percent z bezvýsledného a občas dosť nudného hrabošenia sa v prachu. Archeológovia dokonca rozoznávajú niekoľko druhov prachu. Máme prach všadeprítomný, prach v-jame-prítomný, raňajkový prach (keď vám nafúka hlinu na chlebík s maslom, takže sa vás všetci pýtajú, prečo si na chleba sypete mak), očný prach, ušný prach, nosný prach, prach v topánkach a, samozrejme, mobilový prach.

Keď som sa vrátila po dvoch mesiacoch z výskumu v Sýrii a otvorila svoj kalkulačkoidný Sony Ericsson, pochopila som, prečo bol taký zachrípnutý. Tiež som zistila, že som napriek zákazu vývozu vzoriek zo Sýrie prepašovala kôpku piesku, ktorý sa usadil v útrobách úbohého prístroja.

So staronovou Nokiou, ktorú som následne vyprosíkala od mamky, keď jej skončil paušál, som vydržala tri roky. A to i napriek tomu, ako často mi padajú veci (Strašne často. Dokonca spôsobujem reťazové padanie: keď mi niečo spadne na niečo, čo spadne tak, aby niečo ďalšie spadlo). Nokia keď spadne, nič zvláštne sa nestane. Akurát teda na Novom Zélande musia na týždeň prerušiť natáčanie Hobbita, pretože v správach hlásia menšie zemetrasenia.

Potom ma môj miláčik opustil, ale nie tak, ako by ste to od mocného predmetu čakali (že sa vám odkotúľa a skončí v temnej jaskyni pod holým bruchom tvora, ktorý má vysokú hladinu omega-3-mastných kyselín v dôsledku nadmernej konzumácie rybieho tuku). Podarilo sa mi nechať sa okradnúť asi dve ulice od domova. Tá irónia. Chodíte si po krajinách, kde trebárs zúri vojna, alebo tam nemajú tečúcu vodu, poctivo sa bojíte teroristov  a kanibalov, pretože v správach vždy dávajú, že v cudzine sú iba takí, a nakoniec vás okradnú prakticky pred vašimi dverami.

Skrátka keď máte prácu, pri ktorej sa vám telefóny menia na presýpacie hodinky a nenosíte ľadvinku, v ktorej by ste mali všetko bezpečne uložené priamo na tele, rozhodne nie ste ochotní vrážať veľa peňazí do kúpy nejakého neviemčofónu, i keď  ten najnovší model vás už vie sám okúpať a ešte vám aj oholí uši. Hľadáte niečo... odolné. Niečo, po čom vám nebude ľúto, keď vám to spadne na zem, a po dvihnutí zistíte, že vám to označkoval Spiderman.

Takže keď sa ma môj kamarát opýtal, prečo som si miesto ďalšej Nokie nekúpila iPhone, povedala som mu toto.

Zavezieme sa do sklární v Poltári. Necháme vybrúsiť malú a tenkú sklenenú doštičku v rozmeroch nejakých...povedzme 10 krát 6 centrimetrov. Zabalíme ju do potravinovej fólie. Ja ju potom budem pri sebe nosiť tri týždne tak, ako by som nosila mobil. Možno po nej aj jemne prejdem šmirgeľ papierom, aby zakúsila pieskový efekt.

Ak to prežije (s dôrazom na ak), kúpim si strašne drahý, luxusný mobil, tenký ako žiletku, taký ten, čo je citlivý aj na kýchnutie. Na výskume ho potom nechám pre istotu zamknutý v kufri na izbe, a rodičom poviem, aby mi tie dva mesiace proste posielali sovu.

Neviete, kde sa dá zohnať taká fajná sova, čo nie je alergická na prach?