O medziľudských vzťahoch sa dá vo všeobecnosti povedať, že keď vás v ľubovoľnej sociálnej skupine začnú považovať za božstvo, je najvyšší čas vypariť sa. Takže som včera z práce odišla v pravú chvíľu. Len čo ma (uznávam, že nie celkom neopodstatnene) kolegovia jednohlasne zvolili za bohyňu ranného váľania sa v posteli, rozhodla som sa vydať radšej na vandrovku do sveta.
Nechápte ma zle - o tom, že nie som obyčajná smrteľníčka, som bola presvedčená minimálne od roku 2003, kedy som bez akejkoľvek prípravy získala neuveriteľné deviate miesto na okresnom kole astronomickej olympiády. A hoci mám nejaké tie pochybnosti o inštitúcii boha ako takého, ochotne prižmúrim oko, kým sú mi veriaci ochotní prinášať obete v naturáliách a vkladať mi Kitkaty medzi papiere s dochádzkou. Ani po nich nebudem chcieť čísla kreditiek. A nahota bude povinná iba každý druhý utorok.
Odišla som, pretože podľa môjho názoru by každá správna deita mala na vlastnej koži okúsiť strasti i radosti (hlavne radosti) ľudského života ešte predtým, než sa do nich začne smrteľníkom pliesť. A keďže som nemala po ruke osla, ani schopnosť premeniť sa v prípade potreby na vietor, šla som normálka električkou. Skromne premýšľajúc o tom, že som vlastne nikdy neapelovala na kariéru bohyne a o tom, či by moje božské meno mohlo byť Lena, bojovná princezná (Odpoveď znie: nemohlo. Za prvé si nie som istá, či by po mne Xena jačiac nevrhla nabrúsený kopyrajt, a za druhé nemám rada, keď ma volajú Lena už od tretieho ročníka na základnej, kedy moji spolužiaci vymysleli otrasnú a nanešťastie pomerne virálnu rýmovačku Lena plena, holá žena, na záchode prilepená), vtiahlo ma to, ako inak, do kníhkupectva. Respektíve do Levných knih.
Ja a Levné knihy máme spolu to, čo by Facebook kategorizoval ako komplikovaný vzťah. Nie som si síce istá, ako je to zo strany reťazca voči mojej osobe (teda vlastne: voči mojej božskosti), ale ja to mám takto: Milujem knihy. Milujem i všetky miesta, kde sa knihy zvyčajne vyskytujú, teda knižnice, susedovie poličky, voľné miesta pod najkratšou nohou stola, a v neposlednom rade: kníhkupectvá.
Levné knihy sú kníhkupectvo, takže keď si to na voľnom šmíráku z pytagoriády vyonačíme do trojčlenky, malo by nám vyjsť, že vlastne milujem aj Levné knihy lomeno dva. Lenže je v tom háčik, presne ako v pytagoriáde. Neviem, kedy ste naposledy boli v Levných knihách (určite ste zaneprázdnení dôležitejšími vecami, napríklad si v druhom okne robíte kvíz, ktorá ste rasa z Pána prsteňov), ale vedzte, že v poslednej dobe tam ľahšie zoženiete keramické mištičky na oriešky než dobrú knižku za nízku cenu. Ono je to vlastne taký oxymoron, že? Keď máte vysoké nároky na kvalitu literatúry, ale ako študent (alebo nebodaj doktorand!) prezenčnej formy dvojoboru klasická filológia-dejiny umenia si nemôžete (a pravdepodobne nikdy nebudete môcť) dovoliť nič, čo nespadá do cenovej kategórie minuloročných kalendárov a zlacnených vydaní Harryho Pottera s poškodenou väzbou, váš život je pravdepodobne veľmi smutný.
Idea lacných kníh, ak by sa ju Levné knihy nerozhodli sprzniť ponukou limitovanej edície výmenných kartičiek Hello kitty a lacných cédečiek s relaxačnými zvukmi vodopádu, po ktorých sa vám chce akurát tak silno cikať, je pekná, ale nedomyslená. Ja ako bohyňa by som s tým určite niečo mohla spraviť, vravíte si? Lenže ha há! Ja som iba úbohá bohyňa ranného váľania sa v posteli, a mojou najpraktickejšou superschopnosťou je to, že sa dokážem v Lídli zohnúť s plnou náručou nákupu po spadnutú wifonku bez toho, aby som všetko rozsypala, alebo aby som sa rozhodla nabudúce si vziať košík. Takže chudobní milovníci literatúry, ktorých neuspokojujú životopisy Lady Gaga a príručky Krav Maga pre pokročilých, majú skrátka smolu.
Teraz by ste mohli namietnuť, že s nástupom čítačiek kníh je predsa dnes také jednoduché kúpiť si hocijakú knihu za veľmi úsmevnú cenu, ba čo jednu, keď ich v tej plastovej vecičke môžete mať rovno tisíc! Môj priateľ napríklad dodnes nechápe, prečo pri cestovaní zapĺňam polovicu svojej príručnej batožiny ťažkými knihami, keď by som si celkom jednoducho mohla vziať Kindla a o toľko viac sexi gatiek. Lenže (a teraz od každého vyššie menovaného chudobného milovníka literatúry očakávam nostalgickú slzu v oku kvapkajúcu na zažltnuté listy recyklovaného papiera, na ktorý si vytlačil ešte aj tento článok), ako sa môžem vzdať tej nádhernej vône nového papiera a toho neopakovateľného pocitu, keď si pod stromčekom nájdem päťstostranovú encyklopédiu Ľudské telo, v ktorej budem každý týždeň horúčkovito hľadať príznaky svojich nevyliečiteľných neduhov? Ako môžem tieto jedinečné dojmy degradovať na imaginárne pdfko, ktoré bude iba jednou z mnohých položiek na dlhokánskom zozname, ktorý si nikdy celý nestihnem prelistovať, ani na materskej?
To nie. Radšej pôjdem osobne vyrúbať zo tri stromy, než by som sa vzdala svojich prehnutých políc. Radšej si založím rozsiahlu knižnicu, ktorú po mojej smrti moji čierno ale elegantne odetí potomkovia venujú Oxfordu. Radšej... radšej sa vzdám svojej nesmrteľnosti a nebudem viac bohyňou! Keď je to v mene voňavého papiera a drahých, ale nadovšetko milovaných kníh, pokojne sa prestanem ráno váľať v posteli.
A toto je koniec článku, vážení, pretože sa práve cítim príliš duševne silná a vyrovnaná na to, aby som ďalej písala. Tak zase niekedy, keď bude pršať. Alebo keď sa so mnou priateľ rozíde, pretože namiesto postele budem spať na nerovnej platforme prekrytej ošúchanou plachtou, ktorá bude podozrivo zaváňať celulózou.
