Reprezentovať. To je to slovo. To je to, čo by sme mali. A netýka sa to len hokejistov. Netýka sa to ani Erazmákov zahryznutých o pol piatej ráno do tyčí v nočných autobusoch. My Slováci v tom totiž, ako sa často presviedčam na vlastnej koži, mimo krčmu a mantinely značne pokulhávame (aj jednonohý velociraptor by nás predbehol, tak veľmi pokulhávame).
Keď som prišla študovať do Brna, jedna z vecí, ktorá sa mi na od začiatku Čechoch páčila, bola ich schopnosť takzvane sa predať ako národ. Dokázali by mi hodiny ospevovať svoje pivo, svoj burčák, svojho Cimrmana, Masaryka, Janáčka, panáčka, svoju Boženu a všetkých tých Václavov či Karlov…
Naproti tomu Slováci akoby tak veľmi zanevreli na svoju domovinu, že o nej často hovoria iba v zlom. Akoby nás všetkých vlastná krajina požuvala ako vysušené slivky a vypľula aj s fľaškami k susedom alebo za Veľkú vodu. Akoby doma nebolo o čo stáť.
A prečo by ktokoľvek mal stáť čo i len o predĺžený víkend na Slovensku, keď je u nás podľa našich vlastných slov tak zle? Keby som mala nakresliť obrázok, na ktorom by som zachytila veci, ktoré Slováci najčastejšie spomínajú, keď hovoria o svojej krajine, bol by tam veľký Fico, fľaša slivovice, tank s maďarskou vlajkou a cigánska pečienka. A halušky v pozadí, trošku rozmazané, lebo možno vlastne ani nie sú naše. V oblasti PR máme ako národ dosť veľké nedostatky, pritom dobré meno za nás nikto iný nevytvorí... a ťažko si s naším rozpočtom najmeme agentúru, aby to spravila za nás.
Mali by sme sa viac reprezentovať. Slovensko si ťažko vytvorí dobrú povesť, keď Slováci nielenže radšej odídu a nevrátia sa, aby doma niečo vybudovali, ale dokonca nedokážu jedno dobré slovko na jeho účet utrúsiť.
Keď nedokážu menovať troch dobrých slovenských spisovateľov, a vlastne ani nevedia, že tí, ktorých máme, sú v českých kníhkupectvách bežne pozastrkovaní v sekcii Česká literatúra? Keby Čech našiel niekde v Bratislave Máchu zasunutého medzi Lasicom a Satinským, asi by sa to ani nedalo riešiť diplomaticky. Pretože ste pyšní. Ste hrdí. Ste svoji. A ja vám to úprimne závidím.
Samozrejme keď sa človek vymaní z uzavretej aorty srdca Európy a pozrie sa na to celé s odstupom, nevidí zas až taký rozdiel medzi Českou republikou a Slovenskom. Rozdiely tam sú, áno, ale pre cudzinca sme ako príslovečné dve vajcia alebo hrozná. Vysvetľujte napríklad Turkovi, prečo sa v dvoch krajinách s celkovým počtom obyvateľov ako Istanbul s predmestiami, dokážeme podpichovať o to, čie sú horalky a kto vymyslel kofolu...
Podľa mňa najväčší, najdôležitejší a hlavne neodškriepiteľný rozdiel je v tom, že kým o Čechoch takmer každý vo svete aspoň počul (aj keď niektorí si myslia, že je to Čečensko a to sa nepočíta), a mnoho umelcov máva občas mokré sny o tom, ako sa v Prahe strieskajú z absinthu a budú potom písať bohémske romány s Art Nouveau obrázkom na obálke, o Slovákoch vedia iba jedno.
Že
Máme
Zemiaky.
Vážne. Slza sa mi robí v oku, len to píšem. Niektorí Turci (môj prieskum zahŕňal síce malú vzorku, ale toto je iba fejetón na blogu, nerobím graf) si napríklad myslia, že naše hlavné mesto je Ľubľana, že nemáme elektrinu, že sme vlastne Poliaci, že nevieme ako sa správne používa ovocie keď ho strkáme do fliaš, že to preháňame so slaninou (to je pravda), myslia si skrátka kadečo. Ale hlavne si myslia, že máme veľa zemiakov. Robíme z nich predsa všetky jedlá, či nie? Uznávam, ťažko sa to vyvracia, keď som na pripravovanú slovenskú večeru v Turecku donútila našu kuchárku kúpiť desať kíl zemiakov, pretože som robila pirohy pre tridsať hladných archeologických krkov. A takému archeológovi poriadne vyhladne, keď sa celý deň krtkuje v zemi.
Keď som im potom povedala, že z nich spolu s Čechmi robíme aj rum, skoro ich švaclo. Vtedy som si uvedomila, že to robím zle. Prečo tu vykladám bande osmákov o našich zemiakoch? Mám predsa oproti susedom Čechom toľko čo doháňať! Mala by som v zahraničí častejšie hovoriť o našej literatúre, o našom národnom obrodení, o tom, že naše školy nie sú až také zlé, a že sú aj lepšie filmy než Hostel. Mala by som reprezentovať. Už ani slovo o zemiakoch, Lenka, pusti im radšej nejaké ľudovky, nech spoznajú zač je toho cimbál!
Posledný týždeň som sa v Turecku naozaj snažila. Naučila som svojich kolegov spievať pesničky od Elánu. Vysvetlila som im, že sme sa už s Čechmi rozišli, ale v dobrom, že teraz sme v otvorenom vzťahu, takže spolu akože chodíme, ale môžeme spať, s kým chceme, teda okrem tých Sloveniek, ktoré sú s Čechmi v monogamnom vzťahu jako napríklad ja. Preložila som nášmu šoférovi, ktorý prejavil nečakaný záujem o poéziu, dve strofy Maríny do lámanej turečtiny. Na rovinu som im povedala, že Sulejman Nádherný nebol podľa Slovákov až taký nádherný, ale už je to asi OK, je to už dávno. Ukázala som im na obrázku Tatry, Spišský hrad, slovenské kroje a Michala Dočolomanského. Myslím, že som urobila, čo bolo v mojich silách.
Potom som prišla domov. Na Spiš. K babičke. A asi tomu neuveríte, ale prvá otázka, ktorú mi položila po tom, čo sa spýtala, či som sa mala dobre a akú som mala cestu, bola:
„A v tom Turecku… majú tam rovnaké zemiaky? Lebo vieš, Američania majú tie svoje sladké, oni sú iní. Tak ma zaujímalo, aké zemiaky asi majú v Turecku.“
To som rada, že doma je všetko po starom, hlavne tie priority.
